Drevení starčekovia sa zatiaľ statočne držia. Poniektorí vzpriamení, poniektorí nachýlení k matičke zemi. Každý je iný, majú svoje škrabance, nálepky, vyryté srdiečka. Veľa pamätajú. Aj takých elektrikárov, ktorí po nich vyliezali pomocou oceľových ostrohov. Drevené stĺpy dýchajú. Po ich vrcholcoch vedie množstvo elektrických drôtov, ktoré privádzajú život do našich domovov. Teda je pravda, že v tieto dni cez deň väčšinou nič neprivádzajú, až podvečer o piatej, keď veľkí chlapi snímu z hláv prilby a vyzlečú oranžové vesty. Až potom sa rozsvietia televízory, monitory, zabzučia chladničky. Chlapi sú rýchli. Jedna partia vykope jamu vedľa dreveného starčeka, druhá osádza pomocou žeriavu nový stĺp. Malina. Po ich vrcholcoch vedie iba jeden hrubý kábel. Je to bezpečnejšie.
Budú mi chýbať staré drevené stĺpy. A iste nielen mne. Rovnako budú chýbať aj lastovičkám, ktoré koncom leta mávali na drôtoch svoje snemy. Vždy, keď som čakala na autobusovej zastávke, obdivovala som ich neúnavné krúženie, vrtenie, klbčenie, pokým neodleteli prezimovať do teplých krajín. Na jednom kábli sa snem bude ťažko zvolávať, nebudú sa počuť z jedného konca na druhý. Aj lastovičky mi budú chýbať.
Rozumiem tomu, že je nevyhnutné osadiť nové stĺpy. Podobne, ako je nevyhnutná generačná výmena. Predsa len, drevené stĺpy s množstvom drôtov na vrcholoch a štebotajúcimi lastovičkami, pristanú našej dedine viac.
