Ale na Vianoce, na Vianoce to je iná káva. Ráno boli naši chlapi odťať vianočný konár a ešte zopár menších do vázy. Neporiadku je z toho neúrekom. Ihličie z jadlovca je neskutočne ostré, zadiera sa hlboko pod kožu. Nič to. Vo váze pripomína detstvo. Konár na strope pomaly dostáva sviatočný šat. Najprv drobunké žiarovky a potom to ostatné, slamené ozdôbky, zopár zlatých gulí. Toho roku je zladený do žltozlata. Neviem, či je to trendy, no pre nás je to najkrajší konár na svete. Ženské ruky vyzdobia dvere, okná i balkón. Tmavočervená organza, na nej vysušené kolieska ovocia a kúsky voňavej škorice. Na záver prichádza na rad parapeta v obývačke. Po chvíľke sa na nej usádza betlehemská rodinka i pár pocestných, ktorí v nemom úžase sledujú, kam ich to priviedla jasná hviezda. Že sú postavičky zo šúpolia nikomu neprekáža, naopak, je to najkrajší betlehem na svete. Fakticky. Môžete sa prísť pozrieť.
Medzitým sem tam niekto nenápadne prebehne s čímsi zabaleným z jedného konca bytu na druhý. Všetci sa tvária, že nič, aj keď by radi nakukli pod pokrievku. Ale to sa nesmie, to až zajtra.
A chlapi? Vlastne chlapci, za ten čas neleňošia. Vylovia z vane štvorkilového kapora, ktorý im márne čosi vysvetľuje. Chlapci nerozumejú. Ten starší dozerá, ako mladší poloobratne narába s ostrým nožíkom. Poloobratne preto, lebo raz nevie pochopiť, ako očistiť kapra smerom proti srsti. My sa radšej nedívame. Nám stačí ošúpať zemiaky, uvariť vajíčka, prestrieť stôl. Ale to až zajtra. Dnes je ešte advent. Ešte len čakáme na ten úžasný moment, keď si pri štedrovečernom stole prečítame, že dnes sa nám v meste Dávidovom narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Wow! ...a my sa stíšime a budeme ako deti.
Vinšujem všetkým ľuďom dobrej vôle radostné vianočné sviatky, aby sme sa aspoň po tieto dni stali deťmi citlivými na prejavy lásky, aby sme lásku dokázali aj prakticky rozdávať. Možno nie okato, skôr skryto a nezištne.
