Keď zastal čas

Nezastali. Pondusovky šepkali svoje tik tak, ako obvykle. A potom som to začula. Otec sedel pri rádiu a donekonečna krútil gombíkmi. „Je vojna“, povedal neuveriteľne prepadnutým hlasom.Schovala som sa pod obrovskú perinu a zdalo sa mi, že už nikdy nevyleziem. Nedalo sa. Hanbila som sa, že plačem, ale bolo treba poutierať slzy a nos. Bála som sa ako dovtedy nikdy. Mamina široká sukňa mi poskytla akú-takú útechu. Potom ma poslali kúpiť noviny. A potom ešte tisíckrát do obchodu po soľ, zápalky, sviečky, ryžu, cukor...podľa toho, čo práve doviezli. S tými zápalkami sa mi to páčilo, lebo sme si ich tajne brali na pašu a robili ohník, či vypaľovali vyschnuté jalovce.Veľmi som tomu nerozumela. Cez našu dedinu neprechádzali vojaci, všetko sme vedeli iba z počutia. Na drevené ploty ktosi pod rúškom noci popísal protisovietske heslá a produbčekovské heslá, ktoré sa mi veľmi páčili. Po pár mesiacoch ich zatreli. Dokonca náš park uprostred dediny, v ktorom bola kvetinová výzdoba urobená v tvare trojvŕšia a dvojramenného kríža museli zlikvidovať. Ale naši ľudia neboli hlúpi. Všetko iba prekryli zeminou a po rokoch stačilo očistiť.Až neskôr v škole ma naučili, ako nás zachránili vojská Varšavskej zmluvy. A poza školu som sa dozvedela, ako u nás na pár rokov zastal čas.