Staršia generácia má v očiach smútok, pohnutie, žiaci sú hraví, napokon ako vždy, keď odpadne nejaká hodina. Dozorujúci učitelia občas čosi medzi nich hlesnú, šum na chvíľku utíchne.
Zaznie smútočný pochod. Muzikanti musia mať riadnu výdrž, pomyslím si, keď vidím ako sa v mraze prihovárajú svojim plechovým nástrojom. Napodiv ich poslúchajú. Mestskí papaláši, i ktosi z ministerstva kladú vence. Tí nie sú zaujímaví. Sú tuctoví. Ale za nimi, za nimi ide pár zhrbených starčekov. Priami účastníci bojov. Opierajú sa o bakuľky, batkajú. Nevedno či mráz, či spomienky im vyťahujú z očí slzy. Je mi clivo. Jeden starký si ich nešikovne utiera obrovskou vreckovkou. Koľko ich tu príde o rok?
Potom nasledujúcu prejavy. Klišé, ktoré sa s menšími zmenami opakuje každý rok. Ako pred 65. rokmi bola Stará Ľubovňa oslobodená, ako tu v obciach Šambron, Kolačkov a ešte kdesi viedli vojaci urputné boje. Ako položili svoje mladé životy za našu slobodu. Pri tých slovách ma vždy nadvihne. Oni nepoložili životy, im život ukradli. Nechceli zomrieť. Tak si myslím.
Prejavy odznievajú, slová letia mrazom, málokto počúva. Pomaly sa priliepam k ľadu, ešte hrajú hymnu. Mládež to nezaujíma, iba zopár chlapcov sníme z hlavy čapice. Ktovie, či vedia, na akom sú zhromaždení. Je mrazivo.
