Mala som jeden zvláštny telefonát. Ktosi neznámy, skoro z opačného konca republiky, mi navrhol riešenie problému, ktorý ma už chvíľku omína. Bolo to toľko „náhod," ktoré do seba zapadli, ako kolieska do súkolia, že sa celý zvyšok dňa vyškieram ako slniečko. Je to neuveriteľné, ale je to úžasné, mrmlem si popod nos. Keby mi toto niekto rozprával, neuverím. Ale zažila som to na vlastnej koži, tak sa len tak čudujem a vytešujem súčasne.
O pol štvrtej sa zberám domov. Ešte stále vysmiata stojím na našej zastávke. Poškuľujem na chlapcov, ktorí majú na chrbte školské tašky a šantia. Tak rada by som sa k nim pridala. V dlhom kabáte a s koženou aktovkou sa to však nedá. Vediem múdry rozhovor s kolegyňou o tom, že chúďatka ryby na Štrbskom Plese, ona vraví, že chudáci boli diváci, ktorí smeli iba spoza plota, tretia dodáva, že najväčší chudáci boli tí zbohatlíci. Ktovie, ktorá z nás má pravdu.
Konečne prišiel náš autobus. Sadám si ako vždy hneď za vodiča, tam ma nikto nevidí, môžem sa škeriť ďalej. Chlapci si sadajú tiež dopredu, ale do ďalšieho radu. S kolegyňou ešte riešime svetový mier, autobus sa konečne pohne. Zrazu len vidím, ako sa vodičova ruka napriahne a chlapci dostávajú po čokoládke. To sa nedalo vydržať.
„Aj my pekne sedíme, nám sa neujde nič?" hrám sa na dieťa. Kolegyňa sa smeje, ja tiež. Ktovie ako sa tvári vodič. Zaiste si poklopal po čele, myslím si. Nechce sa mi veriť, ale spoza olepeného plexiskla sa opäť napriahne jeho ruka a v nej dva čokoládové cukríky. Chlapci na pár sekúnd stuhli, my tiež. Kolegyňa bola duchaprítomnejšia, zhrabla sladkosti a spôsobne poďakovala. Dieťa vo mne na chvíľu stíchlo. Cukrík som schovala do vrecka. Moja slovná zásoba je ohrozená, ostal len úsmev. Aj milé zaskočenia vedia obrať o reč.
Doma študujem zhúžvaný cestovný lístok. BUS Karpaty s.r.o. Stará Ľubovňa, vodič Stanislav Arendáč. Teda, pán Arendáč, urobili ste mi fakt dnes popoludní veľkú radosť. Vlastne celý pondelok bol nádherný. Najprv mi zavolal pán „Luigi", ktorý mi vyriešil moje dilémy s vydaním knihy, nad tým všetkým držala stráž sestra Zdenka, prsty v tom mala aj Magduška Kotulová a viete, aby sa mi nemálilo, tak ten čokoládový cukrík v autobuse, to bola sladká bodka za zvláštnym dňom.
