Kto stratí, hľadá, kto nájde...

Vybrali sa cestou, po ktorej pred chvíľou kráčali z kostola domov. S očami upretými na zem, dúfajúc, že sa stane zázrak a oni peniaze nájdu. Nenašli. Škoda, nebola to zanedbateľná suma. V pondelok zašli na obecný úrad a poprosili o vyhlásenie v obecnom rozhlase. Že prosia poctivého nálezcu, aby peniaze doniesol na obecný úrad. Viacerí boli zaskočení stratou peňazí, väčšina len pokrútila hlavou, že dotyčný mal jednoducho smolu. Ktovie, kde už sú teraz peniaze. Dohady boli rôzne.Nedeľa, krátko popoludní. Pani s drobnou vadou chôdze sa vracia domov. S očami upretými na zem, aby nezakopla. Blízko pri dome jej zrak o čosi čudné zavadil. O dvetisícpäťsto korún. Také sa často nestáva. Rozpačito ich berie zo zeme a je zaskočená. Čo s tým? Netušila komu patria. Ráno nastúpila do práce, hlásenie obecného rozhlasu nepočula.Pondelok, predvečerom. Prplem sa v zemi, okopávam zemiaky a pučím mandelinky. Obecný rozhlas spustil pesničku. Rozmýšľam, kto a čo predáva a či bude treba doniesť vrecia na výmenu. Zachrapčalo, zapískalo a ozval sa hlas: Vážení spoluobčania, dovoľte, aby sme verejne poďakovali a zahrali pani Márii Kmečovej, číslo domu 733, ktorá našla a čestne vrátila na obecný úrad dvetisípäťsto korún.