Má život zmysel?

Pred pár dňami otriasli Slovenskom tri autobusové havárie. Zomreli pri nich ľudia. Všetci sme boli smutní, pohnutí. Boli medzi nimi manželia na oneskorenej svadobnej ceste. Keby neboli išli, teraz by boli v kruhu rodiny. Zomrela známa bývalá modelka. Dobýjala svetové predvádzacie móla. Zakúsila hviezdnu kariéru. Opäť sme posmutneli. Dnes zomrel nesmrteľný Pavarotti. Pod gýčovým obrázkom sporo odetej dievčiny v bulvárnom denníku pôsobí táto správa tragikomicky, až na blinkanie.Predvčerom havaroval chlapec z našej dediny. Autom vraj objal strom. On i spolujazdkyňa na prednom sedadle sú vážne zranení. Šokovalo nás to. V nemocniciach sa bežne robia interrupcie. Nad týmito nenarodenými deťmi nikto nezaplače, neobjavia sa na titulkách tlače. Sú bezmenní. Sú nikto.Denne zomierajú na nemocničných lôžkach alebo doma ťažko chorí ľudia. Za niektorými má kto plakať, pri niektorých sa pozostalí potešia.Nevyliečiteľne chorým, ktorí majú neznesiteľné bolesti (alebo aj nie) a požiadajú o to (alebo aj nie) ktosi (prepáčte, že ho nenazvem lekár) podá liek, ktorý urobí za všetkým bodku. Zaplače niekto? Pochybujem.Nechcem byť patetická. Skôr strohá. Napadli mi ešte samovražedné útoky. Koho z nás ešte pobúri alebo rozcitlivie správa, že v Iraku vybuchla nálož, pri ktorej zahynuli nevinní ľudia, ktorí si šli len nakúpiť na trhovisko alebo vypiť kávu s priateľmi? 20-30 mŕtvych. Nudné správy. Banské nešťastia, zemetrasenia, záplavy, spadnuté lietadlá, samovraždy zúfalých ľudí. Vypočujeme, prečítame, na sekundu sa zastaví čas a už utekáme za svojimi obchodmi. Toto sa nás netýka. My sme nesmrteľní.Nikto z nás, nikto z nás ani len netuší, kedy a ako sa to stane. Možno sa naše meno potom ocitne na titulke, možno nie. Možno budeme mať hrobku ako protiatómový kryt a možno ani nebudeme mať náhrobný kameň. To nie je podstatné. Tí, čo konajú dobro a neubližujú, netúžia po medializácii, po prezentácii, po osobnej sláve, pompéznosti. Aspoň ja mám takú skúsenosť. Naopak, tí, ktorí z nich urobia slávnych, na tom zväčša najviac profitujú.Tak kde je zmysel všetkého? Má to vôbec nejaký zmysel? Vyslovila som to pred chvíľou: konať dobro a neubližovať. Na akomkoľvek poste, významnom, či nepatrnom. Snáď na tomto by sa mohli zhodnúť všetci, bez rozdielu farby pleti, vierovyznania alebo bez vyznania, či politickej príslušnosti. Viem, je to utópia, ale čo ak predsa, raz.