Dosť som rozmýšľala o tom, čo Matka Tereza dokázala. Keby ostala za múrmi kláštora, mohla prežiť pokojný život. Ani by sme netušili o rodáčke zo Skopje, ktorá zasvätila život Bohu v reholi. Takých sú predsa tisíce tisícov. S menami a predsa bezmenných.
Matka Tereza však bola akčná. Ono evanjeliové: Bol som hladný a dali ste mi jesť, pretavila vo svojom živote do dôsledkov. Vrhla sa do dobrodružstva menom láska strmhlav a s holými rukami. Naoko nelogicky, bez marketingu a vypracovaného podnikateľského zámeru. Prešla som dosť stránok, ktoré hovoria o jej nezištnej práci, o odkaze, ktorý nám zanechala. I dosť stránok, kde ju tvrdo kritizujú. Akosi neviem, čo napísať, čo dodať. Napísané mažem, lebo mi to znie ako klišé, a to nechcem.
Zaujalo ma, že nielen kresťania, ale aj budhisti, či hinduisti, ju majú za vzor v konaní pomoci núdznym. V tibetskom budhizme je dokonca považovaná za "Maha Karuna" - "nezmerateľný súcit", to povedal Lobsang Tenzin, premiér tibetskej exilovej vlády.
Time o nej napísal: Láskyplne opatrovala opustených a chorých, umývala ich rany, zmierňovala ich bolesti, pripravovala na smrť. „Musia cítiť, že sú milovaní. Pre mňa sú Ježišom“, povedala.
Tak by to mohlo...malo byť aj medzi nami. Rešpektovať sa bez ohľadu na svetonázor a pomáhať si. Malo, ale nie je. Tak často, radšej už v zárodku, zadupeme dobré pohnútky, myšlienky. Právo silnejšieho, demokracia so svojím podriadením sa menšiny väčšine, alebo aj naopak, kľučky, paragrafy, výnimky... Až sa v tom nevyznáme. A stačilo by tak málo. Možno aspoň v dnešný deň. Zohnúť sa k niekomu, kto je na to odkázaný: chorý, opustený, odmietnutý. Nič veľké, ani mimoriadne. Alebo sa len stíšiť.
Keď Matka Tereza zomrela, znie to neuveriteľne, ale v tom čase už v 123 krajinách a 610 pobočkách, sa 4000 sestier rádu zadarmo staralo o núdznych bez akejkoľvek výberovej podmienky. Dielo, ktoré začala chudobná žena s prázdnymi rukami a bez inštitucionalizovanej podpory. V Indii, krajine s miliardou obyvateľov, z ktorých je 80% hinduistov, 16% moslimov a len cca 2% kresťanov, boli vtedy vlajky spustené na pol žrde.
Naša pochvala, či prípadné hanenie jej aktivít sa Matky Terezy už nijako nedotknú. Svoje poslanie na zemi ukončila 5. septembra 1997. Ona si beztak nič nerobila ani z pochvál, ani z hanenia. Nezlorečila tým, ktorí ju nenávideli. Jedným z jej hesiel bolo:
„Ak robíš dobre, ľudia ťa obvinia zo sebeckých, postranných pohnútok,
ale aj tak rob dobre."
