V našej Spišskej diecéze sa rozbehla synoda. Pre našu generáciu čosi nevídané. Nevídané o to viac, že do nej boli pozvaní aj laici - bez ohľadu na vzdelanie, vek, pohlavie..., stačilo, že sme chceli povedať nahlas, čo sa nám v Cirkvi páči, čo menej a čo by sa malo robiť inak. Vo farských bunkách sme aj do polnoci riešili nastolené otázky. Zapojila som sa aj ja. Zapojila asi nebude to správne slovo, lebo napokon to vypálilo tak, že som bola zvolená do pléna synody za laikov za náš dekanát. Vtedy som môjho spišského biskupa začínala spoznávať hlbšie. Čo zasadnutie, to väčší obdiv k nemu. Milujem, ak sa vzdelanie, intelekt a pokora snúbia. Toto sú pre mňa múdri ľudia. Môj biskup bol práve takýto. Vzdelaný, inteligentný a veľmi pokorný. Kto ho poznal vie, o čom hovorím.
Ja som na synode prednášala dosť návrhov. Sprvoti s roztraseným hlasom, ale potom, neskôr, úplne spontánne, lebo som zistila, že to nie je žiadna nehoráznosť. Občas ma môj biskup zavrátil, občas pochválil. Môžem povedať, že som od neho nepočula ani jedno zbytočné slovo. Hovoril uvážene, s rozvahou a nesmiernou láskou. Až ma to niekedy hnevalo, s akou nesmiernou láskou. Mnohí (rozumej ja) by na jeho mieste dupli.
Nemám žiadne teologické vzdelanie, a predsa sa stalo, že som sa pustila do písania duchovnej literatúry. Najprv len tak skusmo, potom trošičku viac. V kútiku duše som dúfala, že by to mohlo vyjsť aj knižne. Ale ako, keď také knihy by mali mať Imprimatur od biskupa. Bez toho by som to nechcela. No dobre, veď potom, niekedy, snáď... Dnes viem, že práve preto som bola členkou synody, aby mi môj biskup Imprimatur udelil. A on ho naozaj udelil. Neprekážalo mu, že som laik, žena bez teologického vzdelania, zo zabudnutej dediny.
Keď sme po jednom zasadnutí synody odchádzali z Kapituly, bola zima. Každý chcel čím skôr nasadnúť do vyhriateho auta a odísť. Môj biskup stál na nádvorí, uzimený, v poštopkanej reverende a vlnenom svetri, chorý, v ruke držal ošúchanú aktovku, videla som, že je veľmi unavený. Premklo ma vtedy, žiadalo sa mi ho objať, podoprieť.
Dnes som sa bola s mojím biskupom rozlúčiť. Na Spišskú Kapitulu od rána prúdilo množstvo ľudí, ktoré neváhali zanechať „svoje obchody." Naozaj, bolo nás tam ako maku. Rečníci rozprávali veľmi pekne o zásluhách zosnulého biskupa Františka, najviac sa mi páčil príhovor nášho terajšieho biskupa Štefana, predsa len, bolo vidieť, že to boli dobrí priatelia.
Mne v tých príhovoroch predsa len čosi chýbalo - ľudský rozmer biskupa Františka, jeho neuveriteľná dobrota, taká zrejmá z jeho prejavu, mimiky, mäkkej slovenčiny, vycibrených slov. Nemusí sa však všetko povedať, lebo niekedy sú gestá výrečnejšie, ako slová. Veď posúďte sami. Na konci sprievodu kňazov (bez konca) sa konečne objavila rakva so zosnulým biskupom. Popri nej kráčali a usmerňovali ju vybraní kňazi. A viete čo bolo úplne úžasné, medzi nimi bol aj jeden veľmi sympatický pán, ktorý dlhé roky robí na Spišskej Kapitule kostolníka, vodiča, vrátnika... Aj jemu zomrel jeho biskup a on mohol byť pri jeho truhle.
S Bohom a do videnia.
