Hrubá vrstva bieleho snehu nám vrždí pod nohami a ja sa premieňam na dieťa. Vedľa mňa cupitá brat. Na nohách máme partizánky, ostrý vzduch štípe v nose, je mrazivo. Je advent a my ráno ideme na roráty. Tak veľa zím už odvtedy ubehlo... Radšej sa pevnejšie chytím manžela, aby som sa nenatiahla na klzkej ceste a posielam kamsi krásnu spomienku.
Do kostola dobiehame medzi poslednými. Nazriem do sakristie, či má kto čítať lekciu. Nemá. Tak sa podujmem. Pán farár si ma doberá, či to zvládnem prečítať v pološere, lebo kostol je vysvietený iba dopoly, zvyšok svetla dodávajú sviece, ktorých kostolníci dnes zažali neúrekom. Je predsa advent a my čakáme Svetlo. Reku, zvládnem, i keď vo mne zahlodá červík pochybností. Cink, cink a omša sa začína. Cvak, cvak a je tma. Čosi nepredvídané sa stalo a nielen kostol, ale celá dedina sa ponorili do tmy. O chvíľu mám ísť čítať. Potme. Pán kostolník mi podáva sviecu a ja vykročím do tmy. Čítanie z knihy proroka Izaiáša. Sliepňam na písmenká, čítam pomaly a nahlas. Môj hlas znie úplne inak, ako keď je svetlo. Srdce cítim až v hrdle. Je to slávnostné a dôstojné. Celá omša prebehne iba za blikania sviec. Po omši sa v sakristii na seba všetci usmejeme. Uff, zvládli sme to. Cestou domov počujem pochvalné hlasy, že to bolo super, že to pán farár takto vymyslel. Bolo to slávnostné a originálne. Ani len netušili, že ten prúd naozaj vypadol.
Dnes ráno som sa vrátila k podstate predvianočného obdobia, ktoré sme voľakedy tak intenzívne prežívali a bolo to veľmi pekné. Roráty ráno o šiestej, adventné stíšenie. Jeden jediný stromček v dedine, na ktorom sa sviece zažínali až tesne, tesnučko pred Vianocami. Obdobie očakávania nám nekazili žiadne bukukely ani pripečené ružolíce vianočky, ktoré ma aj pri mojom striedmom pozeraní televízie dostávajú do vývrtky.
Želám aj vám taký pekný návrat do detstva, aký sa dnes podarilo zakúsiť mne.
