Nech žije 8. máj

Ani to neviem tak narýchlo spočítať, pred koľkými rokmi sa skončila 2. svetová vojna. 2009 mínus 1945. Rovných 64. Dosť. V správach vidieť čoraz menej veteránov. Vetchých starčekov, ktorí boli pritom. Koľkí sa nedožili, koľkí neprežili. Vojaci, civili, Slováci, Nemci, Židia, Rusi, Američania, Japonci...

Manžel mojej tety (už sú obaja tam) prešiel frontu v prvej línii. Od východu až na západ. Nechcel sa o tom so mnou veľmi rozprávať. Chcel zabudnúť. Keď si vypil, bojoval. Prechádzal všetkými úskaliami vojny. Raz som z neho vypáčila, že ich družstvo vždy po boji dopĺňali o nové posily. Párkrát sa stalo, že prežil iba on. A niekedy už ani nechcel. Videl smrť. Vedel, kedy trafil nepriateľa. Bože, akého nepriateľa? Nemeckého chlapca, ktorý sa bál rovnako ako on. Ktorý mal možno doma mladú ženu a dieťa, ako on. Vojna je zlá, povedal a nepokračoval. Nepochopíme, čo je vojna, čo všetko prináša a či lepšie berie. Krátke šoty v televíznych novinách nás na chvíľu rozcitlivejú, ale z pohodlia obývačky, to je len taká pocitovka. Po prečítaní románu napr. od E.M.R. čosi z obludnosti vojny pochopíme, že to nie je ani zďaleka o hrdinstve, že je to o prežití za každú cenu, o špine, absurdnom ponížení ľudskej dôstojnosti a neuveriteľnom strachu.

Je 8. máj, sme doma, je predsa štátny sviatok. Koľkí už ani poriadne nevedia, aký existenčný deň pre náš národ, pre Európu, pre svet, slávime.


Aký honosný názov, druhá svetová vojna. Evokuje to vo mne čudné asociácie. Po druhej by mala logicky nasledovať tretia, štvrtá... Číslovať by sa mali olympijské hry, majstrovstvá sveta v hokeji, či spevácke súťaže. Keby to bolo na mne, druhá svetová by sa volala posledná svetová vojna, aby každý vedel, že ďalšia už byť nesmie.