Nežná a páter Javorský

Páterka nám vybavila setrička Mária, ktorá v našej dedine ostala ako torzo po Pražskej jari. Pôvodne boli u nás štyri –Anežka, Otília, Anna a Mária. Tie tri normalizačný režim odpratal a na Máriu asi zabudli, neviem. Ale bola to zlatá duša. Mávali sme u nej stretká, také urehotané ale čisté a veľmi príjemné. Ona len sedela v kúte svojej izbietky a potuteľne sa usmievala. Zrak sa jej veľmi kazil, ku koncu už nás poznala len podľa hlasu. Teda tá naša sestrička Mária nám sprostredkovala pátra Javorského. Najprv sme sa oťukávali, potom prišli na rad duchovné cvičenia. Ani naši doma poriadne nevedeli kam ideme a s kým. Raz to bola základná škola v Lesnici, inokedy rodinný dom v Ždiari... Páterko nám rozprával predovšetkým o Bohu, ale mám v pamäti aj jeho zážitky so štátnou políciou, ako ho neustále sledovali, ako sa na pražskej stanici rozprával s policajtom, ktorý v ruke držal jeho fotku, ako im unikal (aj cez okno, kým ostatní sa s policajtmi rozprávali, že koho to vlastne hľadajú) ako ho párkrát chytili posadili do väzenia, ako aj tam obracal odsúdených a vlieval im novú nádej... Je toho veľa, na čo si s páterkom spomínam. Napríklad na jeho najkrajšie Vianoce, keď namiesto prehýbajúceho sa štedrovečerného stola mal iba jačmennú čiernu kávu a suchý chlieb, ale čo bolo podstatné, vyspovedal vtedy nejakého zločinca, ktorý si dal do poriadku všetky premerhané roky. On priam vyhľadával takých ľudí.Keď začali novembrové udalosti a my sme to všetko so zatajeným dychom sledovali pri televíznych prijímačoch, šokovala ma jedno skandovanie na Letenskej pláni. Terajší pražský biskup Václav Malý, vyzýval komunistickú vládu, aby prepustila politických väzňov, medzi inými aj pátra Javorského. Státisíce ľudí skandovalo, aby ich prepustili. Neviem, či by sa dnes takto dokázali ľudia zjednotiť za dobrú vec. Ja som pri obrazovke až poskočila, lebo to bol náš páterko, ktorý formoval naše náboženské a národné povedomie. Tak predsa ho zas raz dolapili. Keď ho prepustili, ešte som ho párkrát stretla. Chystal sa na misie do Ruska, bol naučený pracovať s mladými ľuďmi v teréne, obdivuhodne vedel nadväzovať vzťahy s najrôznejšími ľuďmi. Videla som, že tento sen sa nenaplní. Zdravie už mal veľmi podlomené. Roztrasené ruky, ochabujúca pamäť. Naposledy som ho zbadala pred pár rokmi v Levoči na Mariánskej hore. Zošúverený a ešte menší ako voľakedy. Po chvíli som pochopila, že ma už nepozná. Všetky jeho otázky i odpovede boli formulované tak, aby nemuseli byť viazané ku konkrétnemu miestu, či udalostiam. V apríli tohto roku svoj beh dokončil. Tak, aby nikomu neskomplikoval Veľkonočné sviatky; asi sa mu zdalo, že sa to nepatrí. A možno to bol len jeden z prejavov jeho jemného humoru, ktorý som tak milovala. Drahý náš páterko, ujo Števo, neviem, či tušíte, koľko dobra ste zasiali medzi nás, vtedajších mladých. Veľké slová ste nemali radi, tak len kratúčko: bojovali ste dobrý boj.