Občas mi býva v aute zle

Vracala som sa včera služobným autom z dvojdňovej porady. Unavená na doraz, s boľavým chrbtom a hlavou plnou protichodných myšlienok. Opäť ideme začínať odznova. Už po toľký krát zmeny. Neujdeš pred nimi. Rozdumovala som a v duchu viedla rozhovory s kolegyňami v práci, ako im to predostriem, aby boli vyplašené menej, ako som momentálne ja. Cesta ubiehala pomerne dobre. Vodič sa občas jamám vyhol, občas aj nie, najmä keď usúdil, že bude lepšie potykať si s ňou, ako s kamiónom. Bŕŕŕ. Zaháňala som nepríjemné myšlienky. Ešte nejaká hodinka pozitívneho myslenia a vystriem sa doma na pohovke. Atmosféru v driemajúcom ovzduší dotváralo rádio. Hity striedali krátke monológy moderátora, ktoré sa snažili byť vtipné, ale neboli. Začali vysielať krátke správy. -Nepriaznivá povodňová situácia si vyžiadala prvé obete. 61 ročného muža z obce...našli utopeného na brehu potoka. S vodičom sme si vymenili sústrastné pohľady. Za touto nasledovala ďalšia jóbovka. -Pri prechádzaní cez premostenie sa utopil malý štvorročný chlapček. Obaja s vodičom sme zamreli. Strašné. Chudák chlapček. -Príhoda sa stala v rómskej osade.... -Plesk. Vodič sám sebe jednu struhol po stehne a na tvári sa mu