Predo mnou stojí bohoslovec, oblečený v reverende až po zem. Keď stojím, siaham mu po lopatky. „Určite má obuté korčule," šepká mi dcéra. Smiech prekonávam kašľom. Napadá mi, že keby mal on zjavenie, Matka Božia by musela stáť na stole, aby na ňu nepozeral zvysoka.
„Pane, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa," spievame čochvíľa. Znalejší sa čochvíľa prežehnávajú, my sa v tomto chytáme len občas. A potom je kázeň. Otec Marcel stojí predo mnou, úplne blízko. Opäť raz káže iba pre mňa. Ostatných nevidím.
Hovorí o krste, o mojej viere, o mojej zodpovednosti a mojom vzťahu k cirkvi, k Bohu. O tom, že krstom kamsi patrím a mám o čomsi svedčiť. Nie slovami, ale životom. „Aké je tvoje svedectvo?" pýta sa. Ozaj, aké je moje svedectvo? Ešte nemám celkom spracovanú kázeň otca Vasila Kindju spred Vianoc o tom, že ako chceme o iných všetko vedieť, všetko, len pravdu o sebe nechceme. Zrejme by sme ju ani neuniesli. Keby sme sa mali teraz v tomto momente postaviť pred Boha a vidieť seba v pravde, bez pretvárky, uniesli by sme pravdu o sebe? Koľkí z nás by to neuniesli. Navonok zbožní, navonok dobrí, koľkí by neuniesli... Raz sa to stretnutie naozaj uskutoční. Skúmam svoj osobný vzťah ku krstu, k spoločenstvu veriacich, k cirkvi, k Bohu. „Pane, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa."
V maličkom chráme je horúco. Vyzliekame si svetre a bohoslovec bez korčúľ konečne vypína ohrievač. Na konci je posvätenie devocionálií. V ruke zvieram kľúčenku „Božie milosrdenstvo", ktorú mi venovala kolegyňa Hanka. Vychádzame z maličkého chrámu. Ešte stále sa nás dotýka nebo, z ktorého padajú snehobiele vločky. Zvir je jeden veľký chrám. Pod domčekom je oltár, kde sa slúžia omše v lete a na prvé nedele. Farebné ikony v snehovej metelici ešte viac vynikajú. Chrám v chráme. Čosi podobné ako Porciunkula v Assisi. Odrobinky neba si odnášame domov. Ako dobre by bolo, keby sme z tých odrobiniek vedeli aj rozdávať.
