Prestali sme vnímať chren a započúvali sme sa do vyznania pána Jiřího a napokon aj do vyznania jeho manželky. Už dávno ma tak mocne nič nezasiahlo. Životný príbeh muža, ktorý zažil najväčšiu slávu, (verím, že zaslúženú) i pád až na samé dno a napokon vzkriesenie. Nebudem opisovať detaily rozhovoru. Kto chce vedieť viac, môže si vygoogliť. Čo som si zapísala za uši z celého rozhovoru bolo, že 16. októbra vystúpi pán Zmožek so svojím muzikálom v grécko-katolíckom kostole v Starej Ľubovni. Moje nervy, len aby manželovi nevyšla smena. Jasné, že nevyšla. Zlanárili sme aj Vlada a Bibku, našich priateľov.
Kostolík sa pomaly zapĺňal. Nechce sa mi veriť, no napokon sa ani nezaplnil. Cez hlavný vchod pomaly vchádzajú členovia súboru. Ženy aj muži, od striebrovlasých až po púpätka. A potom to začne. Úvodná pieseň o kôrke chleba, o radosti, o láske. Moje oči hneď reagujú, mäknú. Muzikál je na tému Pavlovho obrátenia i nášho vzťahu k majetku. Žasnem. Piesne odspievané na profesionálnej úrovni, pozitívne odspievajú speváci, negatívne odspieva pán Zmožek. Ako nás lákajú peniaze, ako je dobre podvádzať, klamať, zbíjať, zabíjať. Svet sa nezmenil.
Je prestávka a ja naberám dych. Vchádzam za ním do oddychovej miestnosti a čosi nespisovne trúsim, že či by mi neodpovedal na pár otázok, že som blogerka. Podal mi ruku. „Milá pani, jste velice hodná, ale promiňte, ne. Modlitba je víc, než rozhovor. Nezlobte se." Zapýrim sa. „Nehnevám sa. Prepáčte. Rozumiem." Naozaj sa nehnevám a naozaj rozumiem.
Muzikál pokračuje a my sme utlieskaní do bezvedomia. Som v rozpakoch, že ateistické Česko robí misiu na kresťanskom Slovensku. Silná lekcia. Zážitok z muzikálu je neopísateľný. Vysoká umelecká úroveň i živé biblické posolstvo v nás silno rezonujú. Potom pán Zmožek vyzve členov svojho československého súboru, aby zdvihli ruky tí, ktorí sú z Michaloviec. A ruky sa zdvihnú. Potom z Bratislavy, Brna, Písku... Zažívam pocit univerzálnosti. Dospievané, dotlieskané, všetci vysmiatí pomaly odchádzajú. Keď ide pán Zmožek okolo nás, zastaví a napriahne mäkkú pravicu. Pohotovo mu podávam tú svoju. „Nezlobte se, ja doopravdy nemám čas," previnilo vysvetľuje. Pár ľudí sa na nás pozerá. „Naozaj sa nehnevám, modlitba je dôležitejšia," vravím pánu Zmožkovi a po chvíľke sa štípem do líca. Zabolelo, nebol to sen.
