Včera podvečer som bola s dcérou na fare pre rôzne liturgické knihy. Pán farár ich pre spolubrata v Rumunsku nabalil plnú tašku. Bolo čo niesť. Po ceste sme sa zastavili ešte u mojej tety. Pred časom im zomrela babka a v skrini im zostali dva balíky plienok. V hospici sa zídu. Balíky boli pomerne veľké, šmýkali sa a zároveň bolestivo vrývali do dlane. Keď sme si prekladali „darčeky" v snahe aspoň trochu uľaviť rukám, dobehla nás pani Čurejová, rómka zo zadnej ulice (po ktorej sme práve kráčali).
„Dajte sem tašku, pomôžem vám," povedala a uchmatla tašku s knihami. Odrazu nám bolo hej.
„A vy kam idete?" pýtam sa pani Čurejovej.
„Ta k jednej pani," odpovedá neurčito. „A pre koho sú tie plienky?" pýta sa ona.
Dcéra jej vysvetľuje, že už piaty rok idú košickí vysokoškoláci z UPC na dva týždne k rumunským Slovákom.
„Ta to vieš aj po rusky," húta.
„Teta, nie po rusky, tam sa rozpráva po rumunsky, ale starší Slováci hovoria po našom."
„Aha," vraví pani Čurejová, ktorá môže byť moja rovesníčka a prekladajúc si ťažkú tašku do druhej ruky, to poriadne zaklincuje: „Joj, musíme si pomáhať, lebo každý raz bude starý."
Neviem, koho tým myslela, ale pre istotu sme sa smiali na tom až doma. Ešte sme sa dozvedeli, že jej dcéra študuje v Anglicku a že aj keď je ona (a ja tiež) najmenšia v rodine, musia ju poslúchať, lebo mama je najmúdrejšia (a ja tiež). A aj otec, dodala (súhlas).
Pomaly sme sa priblížili k nášmu domu. Poďakovali, popriali si navzájom všetko dobré a ešte raz poďakovali. Pani Čurejová nepokračovala ďalej v ceste, ale zaradila spiatočku.
„Kam vlastne idete?" volám za ňou.
Iba sa zazubila a mávla rukou.
