Za našou dedinou je ešte obec Jakubany a za ňou už nič, iba koniec sveta. More modravých kopcov, potokov, lúk. Ako stredoškoláčka som tam trávila prázdniny pri vyžínaní trávy pri mladých stromčekoch. Zemský raj to na pohľad, ak by som chcela byť poetická. Ale ja poetická byť nemôžem. Ten náš nádherný, modravý koniec sveta sa stráca podobne ako amazonský prales. Dennodenne cez našu dedinu prechádzajú autá s prívesmi až po vrch naložené drevom. Obehne vás jedno, druhé, tretie..., všetko aj s plne naloženými prívesmi. Darmo, že je pol deviatej večer. Ani nemáte kam uskočiť, keď sa zhora rútia. Pred dvoma rokmi som šla peši cez Levočské vrchy. Bol to smutný presmutný pohľad. Pne stromov čneli ako kýptiky. Invalidné kopce. Takých bolo veľa. Stromy nazvážané pri okrajoch ciest, pomerané, poznačené, už ich len zviesť do mesta a premenia sa na peniaze. Ktovie, možno sú medzi nimi aj stromy, ktoré som pred pár desiatkami rokov ošetrovala. Veľa dreva, veľa peňazí. Ktovie koľko kýpťov pribudlo za dva roky. Ak to pôjde takým tempom aj naďalej, dlho nepotrvá a stromy zmiznú.
Neviem, či niekto reálne reguluje ťažbu dreva, či fungujú nejaké kontrolné mechanizmy, či sa dbá o výsadbu naozaj alebo iba na papieri, lebo papier znesie všetko, avšak len do času, kým sa nestane, že vyrúbeme aj posledný strom, ktorý dával tieň, v ktorom hniezdili vtáci, ktorý zadržiaval vlahu, ktorý dýchal, z ktorého sa vyrobil papier... Tak len píľme, rúbme a búchajme sa do pŕs. Po nás potopa.
