Je tu ticho, tichučko. Zopár ľudí sa tmolí po okolí. Niektorí sa idú pomodliť do domčeka, kde údajne prebehli zjavenia, niektorí čerpajú vodu z prameňa, niektorí otŕčajú tvár zubatému slniečku. My s manželom sa usádzame do slnka, vodu si zabezpečíme na diaľkové ovládanie. Naša dcéra je výnimočne doma. Ivetka s bohoslovcom sa začnú predmodlievať ruženec. Mladá, sympatická pani Ivetka pri každom tajomstve niečo povie vlastnými slovami. To zamrazí. Pri rozjímaní o tajomstve Márie u Alžbety hovorí o čistote. Že Alžbeta, len čo zočila Máriu, vedela, o čo ide. Lebo mala čisté srdce. Keď ešte v drevenom majdane prebiehali zjavenia, Mária im počas jedného povedala, aby sa otočili. Za nimi stáli ľudia, ktorí sa modlili. Boli to veľmi zbožní ľudia. Ich tvár však bola v čase zjavenia špinavá a zjazvená. Bolo čisté ich srdce? Aké je moje srdce?
Potom nasledovala svätá liturgia. Vstávame a sadáme podľa príkladu znalejších. Nie a nie si osvojiť východný rítus, ktorý mi inak dáva krídla. Veža pútnického miesta si s nami robí, čo chce. Postupne tieň prechádza pútnikmi a my sa s úsmevom na tvári presúvame, raz naľavo a potom napravo. Predsa len, aj zubaté slnko je lepšie, ako tieň.
Po liturgii ešte „Korunka" a my sa rozchádzame. Topánky trochu zablatené, ale čo je zaujímavé, z ľudí žiari pokoj. Poniektorí, najmä tí zo vzdialenejších okresov (NZ, RS, KE, SV, LE, PB...), jedia v autách to, čo si doniesli. My ideme domov. Sme plní pokoja, tichej radosti a túžby. Zemiakový šalát už dávno tak veľmi nechutil.
