"Pomodlím sa za vás"

„Ja vás určite, rodila som pri vás prvého syna,“ i napriek hladu som sa ešte pokúšala byť vtipná. Doktor nezareagoval. V tých bielych košeliach so zapínaním vzadu vyzerajú všetky rodičky rovnako, nevraviac o tom, že nás vidia len od pása nižšie.„Viete čo, teraz mám prestávku na obed, ale o pol hodiny nech za mnou prídu, dúfam, že im poradím.“Pri návrate do kancelárie už manželia sedeli na lavičke pred mojimi dverami. Ešte stále sa mi chcelo vtipkovať, ale z ich smutných tvári som vycítila, že sa to nehodí. Usadili sa a vyložili na stôl svoj problém. To nebol problém, ale balvan. Pani mala stanovenú diagnózu skleróza multiplex, ktorá napredovala. Chceli vedieť ako je to s evidenciou na úrade práce, či jej bude priznaná podpora, či môžu požiadať o nejakú dávku, dôchodok a tak dookola. Odpovedala som im najlepšie, ako som vedela. Čo som nevedela, telefonovala som hneď kompetentným, aby odpoveď pre nich bola čo najúplnejšia.Takíto klienti mnou riadne zamávajú. To nie je iba „stránka“, ktorej odpoviem, nasmerujem, pomôžem čosi vyplniť.Po očku som manželov pozorovala. Boli mladí, pekní, on by ju najradšej držal na rukách.Úradný rozhovor prebehol, niektoré veci sme prebrali viac ráz, aby to dobre pochopili a nedoplietli, čosi však ešte viselo vo vzduchu. Nevypovedané, ale bolo to tam. Už boli pripravení na odchod, pekne poďakovali, ja som im popriala všetko dobré, ale stále to ešte nebolo uzavreté. Napokon som to –keď sa už takmer točili na opätku- povedala:„Ak sa neurazíte, rada by som sa za vás večer na svätej omši pomodlila,“ hrdlo mi stiahlo, to už nebol úradný rozhovor.Obaja boli zjavne zaskočení. Pani zamrmlala, že dobre, jej manžel sa len pousmial. Nuž, aj lapsusy patria k životu, pomyslela som si a snažila som sa sústrediť na prácu. Neveľmi sa mi to darilo. Asi som to riadne prepálila.Večer u nás zazvonil telefón. Ozvala sa mi tá pani. Nájsť ma v zozname nebolo ťažké, lebo také meno má v našom okrese iba naša rodina.„Viete, chcem sa vám poďakovať..., za mňa sa ešte nikto cudzí nemodlil..., ani si nedokážete predstaviť, ako ste nás s manželom potešili.“ Plakala a ja skoro tiež. Moja slovná zásoba bola na počudovanie dosť chabá.Tak predsa to nebol až taký hlúpy nápad.Neskôr som zistila, že manžel spomínanej pani je gréckokatolícky kňaz. Všetko mi to pripadalo také zvláštne, nezabudnem na to.A prečo tento článok? Keď som prišla na blog, občas som niekomu napísala, že sa zaňho pomodlím. Teraz už viem, ako to niektorých uráža a ponižuje. Ospravedlňujem sa za to. Už to nikdy nikomu nenapíšem. Ale vedzte, že som to tak nemyslela. Bolo to z mojej strany čisté a úprimné gesto, niečo ako prianie všetkého najlepšieho, niečo ako podaná pravica.