Priveľa neporiadku v nás i okolo nás

Dávnejšie som prispievala do našich okresných novín. Nejaký čas po revolúcii som napísala veľmi trefný článok o ľuďoch, ktorí začali verejne chodiť do kostola a predtým volali na koberec tých, ktorí tam chodili. Pekne od pľúc som im povedala, čo si o tom myslím. Ľudia ma chválili, ako múdro som to napísala. Bola som na seba hrdá. Potom si ma zobral na rozhovor náš vtedajší kňaz a div mi oči z jamôk nevypadli: nepochválil ma. „Kto ti dal právo súdiť iných ľudí?“ asi tak znela jeho výčitka. Samozrejme, búrila som sa. Čo on o tom vie. Ale červík pochybností o správnosti môjho postupu už zostal.Po mnohých rokoch som zažila jednu tvrdú skúsenosť. Bola som obvinená „vlastnými“ z vecí, ktorých som sa nikdy nedopustila. Vytesnili ma na okraj, opľuli. Predbiehali sa v tom, čo som kde povedala, ako som reagovala, ako mi kto vynadal, zaručene pravdivé informácie sa šírili rýchlosťou svetla, a pritom to všetko boli iba krčmové a vymyslené reči. Onemela som pred strihačmi. Nedalo sa povedať nič, lebo aj to málo o čo som sa pokúsila bolo kontraproduktívne. Myslíte, že bolo jednoduché žiť v prostredí, keď vám neodzdravia a počas omše pri úkone podávania rúk sa od vás odvrátia? Poníženie až na samé dno. A vtedy sa stalo čosi zvláštne. I keď to bolo navonok veľmi ťažké obdobie a emócie mnou lomcovali, predsa len, vo vnútri som pocítila zvláštny pokoj a nedokázala som sa na svojich strihačov hnevať. Čas už mnohé zahojil a mnohé ešte zahojí, verím. Zo mňa je opäť celkom veselá kopa, ibaže o čosi múdrejšia. Prečo toto všetko píšem? Lebo je veľa neporiadku v nás i okolo nás. Viackrát som tvrdila v diskusiách, že inej cesty, ako najprv urobiť poriadok v sebe, niet. L.N.Tolstoj tomu hovoril „puť samousaveršenstvovanja“ a svätý František na lamentovanie jednej „zbožnej“ ženy, že svet je skazený odpovedal: „Pani, zmeňme sa aspoň my a svet bude hneď o dvoch ľudí lepší.“Túto filozofiu si snažím osvojiť a tomuto verím. Akosi mi už nedá povedať o konkrétnom človeku, že je sviňa. Svet môžem prerobiť len vtedy, keď prerobím seba. Opačne to nefunguje. Našťastie. Toto je zvyčajne beh na dlhé trate. Hranie na efekt vydáva falošné tóny a človek s vycibreným sluchom ho rozpozná.Rozmýšľam nad spolupracovníkmi ŠTB, čo ich k tomu viedlo. A vychádza mi jedno: tí ľudia asi nie sú šťastní, že spolupracovali; či už vedome alebo nevedome. Ak spolupracovali vedome, tak sa navyše zmýlili vo svojom povolaní a to je už riadna smola. Obidve dohromady je zlučiteľné asi ako voda a olej. Kto si však trúfne prečítať srdce človeka a povedať, že spolupracoval zištne?Možno moja osobná skúsenosť ma posunula kamsi ďalej. Už nedokážem vynášať poľahky súdy o druhých ľuďoch ani sa šprtať v ich vnútri. Každý sa musí so svojimi morálnymi pokleskami vyrovnať sám. Podstatné je, aby to chcel urobiť; rozhodnutie je na ňom.To, že sa snažíme navonok – v živote alebo na blogu pôsobiť, že sme spravodliví, ešte neznamená, že takí v skutočnosti sme. A navyše existuje čosi viac ako spravodlivosť a to je milosrdenstvo. Osobne sa spravodlivých ľudí bez milosrdenstva bojím.