Bratislava - prvý jarný deň roku 2006. Počasie bolo nádherné, slnko, teplo, všetci sa tešili. Jeden slepý invalid žobral voľakde pri pasáži na Dunajskej ulici. Pri sebe mal na tvrdom kúsku papiera napísané:
Som slepý, pomôžte mi, prosím.
Okoloidúci mu prispeli drobnou mincou, stalo sa, že sa niekto pristavil. Podľa klopkania opätkov vedel, že sa približuje František.
„Ahoj, Ferko.“
„Ahoj, tak čo, ako sa darí?“
„Dá sa a ty?"
„Vieš čo, napíšem ti dnes niečo iné na ten papier.“
Zobral fixku a na druhú stranu čosi napísal. Keď sa pred večerom vracal naspäť, nevidiaci kamarát, len čo začul známe klopkanie, naňho zavolal:
„Fero, to čo si napísal na ten papier?“
„Prečo?“
„Vieš aké dnes boli hody? Nie iba cinkalo ale aj šušťalo a vieš koľko ľudí sa so mnou chcelo porozprávať? Iba tak. Tak čo si na ten papier napísal, že to s nimi tak pohlo?“
František premýšľal, či mu to má povedať. Napokon to vysvetlil takto:
„Nenapísal som nič, čo by nebola pravda.“
Aj vy ste zvedaví, čo bolo na tom papieri napísané? Ja som tiež bola. Tento skutočný príbeh nám včera vyrozprával jeden pán profesor. Viseli sme mu na perách. Odpoveď mu František – jeho bývalý žiak a budúci novinár poslal v e-maili:
Je jar a ja ju nemôžem vidieť
Prajem všetkým prvý jarný deň.
