Sestričky. Prečo utekajú?

Kým pracovali v štátnej nemocnici, ich finančné zabezpečenie bolo ako tak primerané. Platy boli garantované a aj napriek tomu, že práca sestry je ťažká a nedocenená, predsa len s príplatkami za nočné a sviatky, bolo číslo na výplatnej páske päťciferné. Racionalizácia v zdravotníctve postihla práve sestry. Stáli v prvej línii. Odrazu boli nadbytočné, nepotrebné. Moje spolužiačky sa chytali aj slamky. Mnohé z prepustených začali pracovať v ADOSe – agentúre, ktorá poskytuje zdravotnícku ošetrovateľskú starostlivosť klientom doma. Práca náročná na cestovanie, premiestňovanie, zvládnutie rôznych situácií. Nebolo na výber. Odbočila som. Minulý týždeň prišla z ADOS-u za mnou už tretia spolužiačka s prosbou v očiach: „Pomôžeš?“ Kým mala zdravého manžela, ešte ako tak finančne vyšli. Lenže ten vážne ochorel a po ročnej chemoterapii a práceneschopnosti to vyzerá na invaliditu. Celý ten čas rodina žila z nemocenských dávok manžela a jej mzdy. Keď som videla pracovnú zmluvu mojej kamarátky, zahmlilo sa mi pred očami. Osem tisíc v hrubom. Bodka. Nič viac. „Z čoho žijete?“ vyhŕklo zo mňa.„Už sme minuli takmer všetky úspory,“ slzy v očiach. Ticho. „Musím ísť do Rakúska, lebo by deti ani nedoštudovali. Už mám všetko vybavené. Prvého môžem nastúpiť do rodiny. Len neviem, či je správne, ak odídem..., v jednej dedinke má starká taký ťažký dekubit...“