Kým sa dobrovoľníčka balila a bez konca sa so všetkými lúčila, sestrička-anjel nás letkom povodila po hospici. Anjel preto, že priam lietala. Mali sme čo robiť, aby sme za ňou stíhali. Anjel tiež preto, že sa neustále usmievala a medzi vysvetľovaním sa nezabudla prihovoriť ležiacim klientom.
Na prvom obrázku vidíte hospic sv. Alžbety v Ľubici – účelové zariadenie, ktoré prevádzkuje Spišská katolícka charita. Má kapacitu pre 24 klientov, ktorými nie sú iba starkí, ale aj mladšie vekové kategórie, dokonca bábätká v perinkách. Každý má samostatnú izbu, navzájom sa nerušia stonaním a inými nepríjemnými zvukmi, keď napríklad treba pri rannej toalete odsávať. Na každej izbe je kúpeľňa, záchod a čo má prekvapilo, aj lôžko navyše. Je určené pre rodinu klienta. Môžu tu byť s ním non-stop, alebo podľa okolností. Stretávam sa so staršou paňou, ktorá tu má manžela s ťažkým Alzhaimerom. Občas si ide oddýchnuť domov, no väčšinu času trávi s ním.
Jeden zo starkých na výlete. Komunikácia s ním je ťažká, málokto mu rozumie. Až keď vysvitlo, že jeho materčinou je goralčina, šlo to o niečo ľahšie. Často je proti a robí pravý opak, ako starkí zvyknú.
Pred hospicom je postavený veľký kríž. Zakaždým, keď niekto zomrie, je celú noc vysvietený. Za ten dobrovoľnícky týždeň zažiaril trikrát. Ak sa na obrázok postavíte kurzorom, uvidíte nočný pohľad.
V rohu chodby -na prízemí- je kaplnka. Denne sa tu slúži svätá omša. Na poschodí sa odsunie sklenená stena a klienti sa môžu priamo na svojich lôžkach zúčastniť obradov. Priestory sú bezbariérové, postele sú na chodbe za krátku chvíľu.
Na toto sú dobrovoľníci ako stvorení. Vyviesť starkých na vzduch, ukázať im milované Tatry, ale aj čítať im rozprávky, či podržať za ruku tých, ktorí trpia stavmi úzkosti a nemôžu zaspať. Nakŕmiť, učesať a veľa sa rozprávať – zdá sa, že je to ľahké, ale nie je. Napadá mi, že čosi podobné, by si aspoň raz mal každý skúsiť. Veľa by sa –verím- v našom živote zmenilo.
Za oknami je hlboká noc, klienti už poväčšine spia, na ráno však treba prichystať rôzny materiál – tampóny, štvorce z gázy... Čím viac rúk sa pridá, tým lepšie.
A takto vyzerá dobrovoľník po týždni :-) Vstávali (dobrovoľne) ráno o pol šiestej, spať chodili neskoro. Nikto im nediktoval, čo musia robiť, ale oni chceli pomáhať a naozaj pomáhali. Nezištne, bez finančnej odmeny. Jedinou motiváciou bolo: Bol som chorý a navštívili ste ma...(Mt 25,36) Venovali týždeň prázdnin (poniektorí aj viac) neznámym zomierajúcim ľuďom. Prázdniny ubehli, dobrovoľníci sú už v škole, no ruky, ktoré by boli ochotné pomôcť, by sa v hospici tak veľmi zišli.
Nočná služba. Jedna sestra a jedna ošetrovateľka bdejú celú noc a dohliadajú najmä na tých, ktorých im denná služba odovzdá ako zomierajúcich. K ošetrovateľským úkonom pridajú modlitbu, pohladenie.
Jedno lôžko sa uvoľnilo, pán... odišiel domov. Všetko sa vyčistí, vydezinfikuje a pripraví pre niekoho iného. Možno to bude babička, o ktorú sa už doma nevládzu starať, možno štyridsiatnik, ktorý má na tele hlboké dekubity a možno nejaký chlap z ulice, ktorý okrem podvýživy a abstinenčných príznakov, príde aj s „bonusom:“ zavšivený a so svrabom. Každého príjmu s rovnakou úctou.
Toto je alternatíva umierania, ktorú som mala možnosť kratučko zhliadnuť. Čítala som, že hospice majú existenčné problémy. Nechápem, ako je to možné. Aj o zomierajúcich sa treba starať. Nie len štát, ale všetci. Niekto tým, že v hospici priamo pracuje, niekto prispeje finančne pri dobrovoľnej zbierke, niekto prijíma zákony, niekto sa v hospici alebo podobnom zariadení zastaví a dobrovoľne pomôže, niekto to roky zvláda vo svojej domácnosti. Všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich by mala patriť naša hlboká úcta a vďačnosť.
Verili by ste, že v hospici býva aj veselo? Dokonca tam majú knihu, kde si zapisujú „hlody“. Mne sa najviac páčil tento. Pri rannej toalete: „Pán...., vy ste dnes tvrdý ako klinec.“ „Hej, ľen me zabic.“
