Som, čo sa týka chýb, jasnovidka

Moje sebavedomie rástlo a cítila som sa ako šedá eminencia pravopisu.

Prednedávnom sa mi podarilo čosi napísať. Ľudia, ktorí o napísanom rozhodujú, mi povedali, že to musí prečítať jazykový redaktor. Nedajte sa vysmiať, povedala som si v duchu. Môj text určite jazykového redaktora nepotrebuje, to ja som tá, ktorá opravuje iným texty. Tí ľudia však boli neoblomní. Donútená okolnosťami a s pohrdlivým výrazom som napokon poprosila jednu PaedDr. v odbore slovenský jazyk. Nečudovala som sa, že to spravila promptne, fakt. Nebolo totiž o čom.
V duchu som si predstavovala, ako mi onen text vráti s úsmevom od ucha k uchu a s asi takým komentárom: „Pani Bianka, bolo to skvelé, veď vy ste tam nemali skoro žiadne chyby.“
A ja sa po tejto vete akože ľahko zapýrim a skromne dodám: „Vedela som, že som vás nadarmo unúvala, ale čo už, keď si tamtí nedali povedať."

Prešiel hádam týždeň a moja PaedDr. mi text vrátila s úsmevom od ucha k uchu – presne ako som predpovedala. „Pani Hubeňáková, veľmi sa mi to páčilo a dúfam, že som objavila všetky chybičky.“ „Prosííím?“ zaševelila som pri pohľade na moje dielo. Rukopis bol zoškrtaný červeným perom a moje sebavedomie sa zosypalo ako domček z karát.

To aj vám sa stáva, že u iných vidíte každú smietku a u seba ani brvno nie?