Úsmev ako dar

Je súčasťou našej dediny. Nechýba pri žiadnych spoločenských udalostiach, vždy je v popredí a tvári sa ako organizátor. Priplichtí sa ku svadobčanom, sadne si na kofolu ku mladým a čo je na všetkom pozoruhodné, nikto ho neodbije. Je vtieravý tak akurát a vie vynikajúco improvizovať. V lete rád zametá a v zime odhadzuje sneh z verejných priestranstiev. Robí to s takým zanietením, že by mu mnohí mohli závidieť.Raz sa stalo, že si vybral moju spoločnosť - sadol si ku mne v kostole. Prišiel s veľkou modlitebnou knižkou a posunkami mi naznačil, že mu mám pohľadať pieseň, číslo ktorej organista vysvietil na tabuli a on ho žmúriac očami nevedel prečítať. Čoby nie. Potešila som sa takej spolupráci. Ja som prstom ukazovala na spievaný text, prevracala stránky a Miško spieval z celého srdca. Jeho artikulácia je trochu zvláštna. Bez problémov vyslovuje iba samohlásky, so spoluhláskami je to horšie. Ale aj tak som bola nadšená, ako to Miškovi išlo. Po kostole som sa nášmu spevokolu pochválila, kto pri mne sedel a ako nám to pekne ladilo. Všetci sa začali smiať, až sa za bruchá chytali. Stála som a pozerala ako puk. Keď sa nasmiali do sýta, tak to z nich vyliezlo: Miško je analfabet a sledovanie textu v knižke improvizuje. Pesničky vie naspamäť a zakaždým si niekoho vyhliadne, kto mu ukazuje na riadky.Tak poľahky a učebnicovo ma hádam ešte nikto nikdy nedobehol.Raz mu ktosi podaroval náramkové hodinky, alebo zobral z domu nejaké pokazené, neviem. Dosť na tom, že i keď nevedel rozlíšiť, koľko je hodín, po dedine chodil s vyhrnutým rukávom a rukou nápadne vytrčenou. Tie hodinky sa nedali prehliadnuť. Veľmi sa tešil, keď si ľudia hodinky všimli a pochválili ich. Úplne najlepšie však bolo, keď začul očakávanú vetu: „Miško, povedz, koľko je hodín?“Len na to čakal. Sústredene pozrel na hodinky, zamyslel sa a s jeho typickým úsmevom od ucha k uchu odpovedal: „Pre chudobných kostolná veža.“Miško má svoj vnútorný svet. Je bohatý, verím. I napriek tomu, že možno neprekročil humná rodnej dediny. Ktovie, akú má predstavu o našej planéte. Rozmýšľam, že som ho nikdy nevidela smutného. Stačí najmenší očný kontakt a obdarí vás úsmevom. Je zvláštne, ako takí ľudia dokážu iných obohatiť. Nekomplikovanie, spontánne, bez škrupúľ. Prečo to oni vedia a my..., iba občas.