Veriaci a ateista (fejtón)

„Bolo by načim odísť,“ pomyslel si ten, čo čítal bibliu, „nebudem predsa sedieť pri takom...ehm, ani mu neviem prísť na meno. Neznabohovi. Ako by to však vyzeralo, keby som ustúpil. Ešte by si mohol pomyslieť, že sa ho bojím. V Písme je napísane, že sa nemám báť. Budem čítať ďalej.“ A zahĺbil sa.„Mal by som si presadnúť,“ zauvažoval ten, čo čítal vedecký ateizmus, „veď to je choré, aby som sedel pri takom, doparoma, ako sa to volajú? Musím si to nalistovať. Aha, spiatočníci, pánbožkári a...mor ľudstva. Just si nepresadnem. Nech ide on kade ľahšie,“ pomyslel si a vystrel nohy. Ľudia naokolo sa uškŕňali, priam rátali iskry, ktoré sa nad lavičkou objavovali.Na stanicu prišla stará babička. Pravou rukou ťahala kufor a ľavou sa opierala o francúzsku barlu. Rada by si bola sadla, ale akosi nebolo kam. Všetko bolo obsadené. Na jednej lavičke sedela tehotná pani s manželom, na ďalšej postarší pár, na inej spal asi bezdomovec. Pookriala, až keď našla dvoch čítajúcich učených pánov v najlepších rokoch. Zastala pred nimi a obom venovala široký úsmev. A? A nič. Obaja sa ešte poriadnejšie zahryzli do hlbokomyseľných viet a akoby ich jedna mater mala, preložili si nohu cez nohu. Babičke spadla sánka, francúzska barla zakvílila pod toľkou ťarchou. Okolo tejto zvláštnej trojice práve prechádzala mladá mamička s malým dieťaťom. Dieťa skackalo okolo matky a pozorovalo svet okolo. Zrazu zbadalo tú neštandardnú situáciu, ktorú svojským spôsobom hneď vyhodnotilo. Veľa nerozmýšľajúc si v rytme najnovšej hitovky zaspievalo: „Pozri, akí smiešni ujovia, mami. Vedia čítať a aj tak sú hlúpi a...sami. Lalala.“