Včera u nás pršalo. Viem, nepovedala som nič nové. Pršalo všade. Vody však bolo priveľa. Odrazu ju korytá nechceli pojať a nebezpečne vzdúvajúce sa vlny razom dosahovali most i okraje brehov. Nové sídlisko rodinných domov, ktoré sa tiahne pozdĺž potoka, bolo ohrozené, ako ešte nikdy. Obecný rozhlas burcoval. Doneste vrecia, lopaty a stavajte pieskové hrádze. Kto mal zdravé ruky a nohy, pomáhal. Bolo to ako vo filme. Ešte som nevidela toľko ľudí pokope a takou rýchlosťou pracovať. Bol to boj s časom, Vlastne boj s vodou, či prevýši, alebo neprevýši hrádze. Ťažké betónové panely, ktoré mali chrániť breh, voda zhltla ako malinu.
Možno stačila hodina dažďa navyše a bolo by to jasné: nové domy by boli zaplavené a ktovie, niektoré aj odplavené.
Ľudia sa zomkli a pomáhali, ako sa dalo. Aj tú sú však limity. Včera to dopadlo pomerne dobre. Sčasti narušená regulácia je tá najmenšia daň, ktorú si povodeň zobrala. V noci však opäť hlásia na východe dážď.
Keby to záviselo odo mňa, nedala by som ľuďom do vlastníctva lesy. Teraz síce do nich nemožno na bicykloch, zato ich majitelia môžu všetko. Som presvedčená, že nemajú na to odbornú spôsobilosť. Les totiž nevnímajú ako dar, ale ako tovar, ktorý treba speňažiť za každú cenu. Nech je akokoľvek vysoká.
