Potôčik nad dedinou sa dočista zbláznil a šinie si to rovno po hlavnej ceste. Presne tak, ako keď ukazujú v telke oblasti postihnuté povodňami. Bojím sa. Takú veľkú vodu som na našej ulici jakživ nevidela. O 6,45 ma kamarát z obecného radu odváža pod hlavný most, lebo autobus sa vyššie neodvážil. Pri pohľade na Jakubianku, ktorá ešte do seba prijala riečku z Kolačkova, zhíknem. Čosi neuveriteľné. Do práce nás príde zopár. Riaditeľka prezieravo po chvíli cezpoľných posiela domov. Klienti beztak neprichádzajú. Mestský rozhlas ako obohratá platňa vyzýva: Zachovajte pokoj, opustite svoje domy!
Dokonca sa mi pošťastí ísť domov služobným autom. V momente, keď sa vodič vracia, to most vzdáva. Prostredný pilier má zlomené väzy a z mosta sa stáva sťaby hojdačka. Nebyť toho živlu pod ním.
Prvé čo mi napadne, je napustiť vodu. Tečie iba špinavá, na wecko postačí. Potom volám deťom: Nevracajte sa domov, sme odrezaní. Beriem tašku a namierim si to do Jednoty. Nakúpiť každodenný chlieb. Je zatvorené. Predavačky neprišli. Sú odrezané. Pekáreň je nad našou dedinou. Obúvam gumáky a namierim si to rovno tam. Opäť stretám množstvo vydesených ľudí. Bež, o chvíľu chlieb nebude, kričia za mnou. A ja bežím. Prosím si tri malé, krájané, tmavé a ešte sladké pečivo. Ujde sa mi všetko. Že nebudú piecť minimálne štyri dni, lebo pretrhlo prívod plynu. Kráčam vo veľkých gumákoch domov. Slzy sa miešajú s monzúnovými kvapkami. Mám strach.
Naša pivnica s pár prázdnymi bandaskami a starými zemiakmi sa mení na bazén. Podobne kotolňa. Manžel stihol odmontovať plynový kotol a bojler na vodu. Teraz už môže plávať. Zapájame čerpadlo. Ako skoro všetci susedia. Na cestu sa valí voda z našich pivníc. Susedka plače. Jej manžel je v Nemecku. Kotol i bojler sú v bazéne. Je mi to tak ľúto. Popoludní vyjdeme na kopec, pozrieť sa na naše Lentilkovo. Najkrajšiu časť obce. Sú tam úplne najnádhernejšie domčeky. Tam chodievame v lete na prechádzky, pokochať sa. Prízemné domčeky, jeden krajší ako druhý, jeden farebnejší ako druhý. Lentilkovo, tak ich voláme. Kalná voda neberie ohľady. Búši celou silou do prízemných okien a nedbá na krásne farby. Vrtuľník, krúžiaci na mieste, to ešte viac dramatizuje. Na streche jedného lentidomčeka vidím ľudí a vrtuľník ich po lane zbiera. Och, kiežby to bol film! Voda v premákajúcej čižme mi nedá za pravdu. O chvíľu beriem metlu a zhŕňam vodu v našej pivnici, aby ju čerpadlo lepšie zachytilo. Opäť je premiešaná slzami.
Asi takýto bol dnešný deň. Aj s výpadkami prúdu a problémami napísať tento článok. A prečo som ho vlastne napísala? Vy, ktorí ste neboli postihnutí povodňami, prosím, pomôžte aspoň máličko ľudom, ktorí sú na pomoc neznámych ľudí odkázaní.
