Súperme, pobime sa na ľade, dávajme bodyčeky ako dal Laco Rusom (taký bodyček by som zvládla aj ja:-) ), chyťme sa za pačesy a kričme, „rozhodcovi mrkvu", len prosím, nenazývajme túto rivalitu, bratovražedný boj. Lebo ten boj naozaj nie je bratovražedný. Určite nie pre rodiny, ktoré majú babičky a bábinky a dedkov a dědečkov, strejdov a strýkov, tety a ťety... Tieto rodiny sa možno prekárajú, doberajú sa navzájom, ale určite nevedú medzi sebou bratvražedný boj. Ani keby malo ísť o finálový zápas, nie o trápny postup do štvrťfinále.
Vždy, keď sa v hokeji stretne slovenská a česká reprezentácia, fandím Slovákom. Manžel fandí Čechom. Hoci sa tvárime, že veď o nič nejde, že zajtra budeme riešiť úplne iné prozaické problémy, každý z nás fandí tým svojím. A keď niekto vypadne, tak sa naše fandenie spojí a sme zajedno.
Keď napríklad Nasťa Kuzminová získala v biatlone zlatú medailu a v cieli padla na sneh, plakala som spolu s ňou. Neviem iste, ale mám taký pocit, že aj môjmu manželovi zvlhli oči. Bolo to také zvláštne, vyhrať v rodnej krajine, ktorá už na papieri nie je vlasťou. Ale v srdci? Kto rozkáže... Neverím, že vtedy Nasti -aj keď získala olympijské zlato- nebolo veľmi ťažko, lebo mne by bolo - aj keď moje bežky sú skôr pomalžky a strieľam najlepšie, keď privriem všetky štyri oči. Keby totiž Nasťa vyhrala kdekoľvek inde na zemeguli, nebolo by to také nádhernosmutnokrásne, ako keď vyhrala v rodnej krajine. Lásku k rodnej vlasti sa spravidla nedá vydeletovať. Vravím, spravidla, lebo za peniaze vraj možno veľa kúpiť. Neviem isto, ale je to dosť pravdepodoné. Verím však, že za peniaze možno kúpiť veľa, ale nie všetko.
Tak nech dopadne hokejový duel medzi Českom a Slovenskom čo najlepšie ale hlavne, nech nie je bratovražedný.
