Len čo pominie sneh, zvyknem ísť z práce domov po svojich. Prezujem lodičky za vyčvachtané botasky, zavelím kolegom „paťupapa" a hajde. Štyri kilometre svižnej chôdze mi dajú zabrať. Ale tak mi treba. Čumieť prevažnú časť pracovnej doby na monitor, medzitým odpovedať na e-maily, telefonáty, dodržať termíny, splniť prisľúbené, odpovedať sťažovateľom, odbehnúť na súd, zhltnúť obed, vypiť kávu a liter čaju, párkrát stlačiť splachovač... , že to poznáte? Ok, prejdeme k meritu.
Vykračujem si svižne domov, ako obvykle. No, ako sa to vezme. Obvykle si vykračujem tak, že kráčam a basta. Nikoho a nič si nevšímam. Jediná vec, ktorá ma zaujíma je, aby som bola doma skôr, ako moja emhadéčka. Lebo, ak ma predbehne, vtedy som hlboko v poli porazených. Viem, optimista by to vyhodnotil tak, že som bola druhá v poradí, ale ja na to nedám, a chápem, že druhý je posledný, v lepšom prípade predposledný. A to za žiadnych okolností nechcem dopustiť.
Ale dnes, dnes som to mala všetko v paži. Predbehla ma moja emhadéčka, hneď za ňou autobus smerujúci do Jakubian a za ním dokonca aj Kolačkov. Pred takým týždňom by to bola hanba ako Amerika, ale dnes, dnes som sa len blahosklonne nad všetkým usmievala. Nebudem to ďalej naťahovať. Po mojej ulici jazdili autá, ozdobené slovenskými vlajkami. Bolo to nádherné. S vodičmi áut sa nám pohľady skrížili na zlomok sekundy. Čuduj sa svete, stačilo. Aj oni boli radostní a bolo to nákazlivé. Fandíme Slovensku. My, obyčajní ľudia, prepáčte, nie obyčajní -ukradli nám tento termín- my občania Slovenskej republiky nepotrebujeme k svojmu bežnému životu riešiť politické kauzy. Nezaťahujte nás do nich. Ak by ste si, páni politici, robili svoju prácu poctivo a nezištne, ani by som o vás nehlesla.
My sa chceme vytešovať z tenisu, futbalu, hokeja... Túto jar najmä z hokeja, lebo radosť z neho až prekypuje. Ľubovnianski vodiči (a verím, že aj iní), sú vyzdobení ako vianočné jedličky. Toto má byť „existenčný" problém občana tohto štátu, že ako zahráme, či presvedčíme, či necháme na ľade srdce.
Chlapci naši hokejoví, nikto netuší, či si z „majstraku" odnesiete medailu. Okrem zručnosti, treba k tomu aj dávku šťastia, a to je vrtkavé. O jedno vás však prosím. Nech obsadíte akúkoľvek pozíciu, bojujte a predveďte na ľade všetko svoje hokejové umenie. Lebo my, obyvatelia Slovenska, vám naozaj fandíme. Tešíme sa ako malé deti. Keby ste mohli dnes vidieť ľubovnianskych vodičov. Pochábľov. Krása.
