Nodar Kumaritašvili a jeho odkaz

Nodar sľúbil malému štvorročnému kamarátovi od susedov, že mu z olympiády donesie plastovú pušku. Aké „bezvýznamné“ v porovnaní s tragédiou, ktorá sa stala. V batožine, ktorú chceli previesť do Nodarovej vlasti, však našli pribalenú aj plastovú hračku. Zaiste darček pre malého suseda. Toto ma odrovnalo. Celý deň si to ukladám v hlave a premýšľam nad tým. Olympiáda ešte ani oficiálne nezačala a Nodar v prvom rade plnil naoko nepodstatný sľub. Normálne by človek povedal, že na také taľafatky by si olympionik ani nemal nájsť čas, dôležitejšie je predsa dodržať tréningový plán, relax, súťaž, nenechať sa vyviesť z miery a urobiť všetko preto, aby umiestnenie na olympiáde bolo čo najlepšie. 

Zvíťaziť v konkrétnej športovej disciplíne môže iba jeden. Niekedy sú to desatiny, niekedy stotiny sekundy, ktoré rozhodnú, komu zavesia na hruď medailu a čia hymna zaznie. Sú však aj iné víťazstvá. Nebudú zapísané vo svetových tabuľkách, nedajú sa prekonať, lebo každé také víťazstvo je jednotlivé, originálne. Je to víťazstvo v disciplíne život. 

Mladučký Nodar je víťazom, som o tom naozaj presvedčená. Jeho priority boli hlboko ľudské a hodné povšimnutia. Zaiste chcel aj súťažiť, zaiste chcel vyhrať. Rovnako však pamätal na svoj sľub malému susedovi. A toto by malo byť zapísané nie do tabuliek ale do našich sŕdc, ako odkaz. Ak dám komusi sľub, tak nech sa ho snažím aj splniť. Keby totiž Nodar tú pušku nestihol kúpiť, naoko by sa nič nestalo. Svet by si ho pamätal, iba ako olympionika, ktorý na sánkarskej dráhe pri tréningu tragicky zahynul. Takto si ho však, verím, budeme pamätať, ako človeka, pre ktorého je plnenie sľubu rovnako dôležité, ako olympiáda. A z toho sa už, namôjveru, oplatí vziať ponaučenie.