Ahoj, Veruš,

viem, mnohí „ múdri“ tohto sveta by povedali, že točím hlúposti, že je to infantilné (fakt tomu slovu nerozumiem) ale napriek všetkému a napriek všetkým, Ti chceme (ocko, Miško, Raďo a ja) na mojom súkromnom blogu zablahoželať. Pusu, štrng, knižku s fialovým tešidlom si už dostala. Na rade je čosi iné: zvláštne, čo sa hovorí iba občas Je práve polnoc. Síce pred dvadsiatimi rokmi, ale tma je presne taká ako dnes. Komunisti ešte netušili, že strihajú meter. V posteli je vlhko, a to je mierny výraz. Ocko nebol schopný vymeniť si pyžamo za mikinu a rifle, tak sa triasol. Ja (vlastne my dve) sme to zvládli. S pripravenou taškou a ukľudňujúcim vplyvom na naše veľké modré pyžamo, sme si to bez medzipristáti namierili priamo na pôrodný sál. „Meno otca?“ pýta sa sestrička. „Radomír, au.“ „Meno vašich a manželových rodičov...? „Au, au, au,“ odpovedám zdvorilo. „Dovolíte, pozriem sa na to,“ mudruje sestrička a odkladá papiere na neskôr. „Ups, má čierne vlasy.“ „Prepáčte, pani doktorka, nechcela som vás budiť,“ snažím sa zachovať dekórum. Sponad masky sa na mňa škeria sťaby japonské ospalé oči. „Máte dievčatko,“ vravia japonské oči. Hodiny oproti ukazujú 0:33. „Už? „ Nechápem.