Deforma zdravotníctva (fejtón)

Počítače evidovali lôžkodni, posteľnú bielizeň, skonzumované jouly, množstvo použitého chloramínu, vypitého urologického čaju, či podaného živočíšneho uhlia. Prosto, každý vysoko špecializovaný úkon bol podchytený a ktokoľvek sa aj o polnoci mohol informovať, koľko peňazí sa na konkrétne rodné číslo minulo. Sestričky striedali službu za službou, u ležiacich pacientov vykonávali bezchybnú rannú toaletu, posielali na vyšetrenie moč a výter z hrdla, merali a zapisovali popoludňajšie teploty, volali údržbárov, keď vyhorela žiarovka. Upratovačky udržiavali na oddeleniach absolútnu čistotu. Podlahy sa leskli, návštevy používali pri vstupe na oddelenie návleky, všade panoval kľud a poriadok. Sanitárky nehlučne rozvážali stravu a na neobitom porceláne ju 3 krát denne s úsmevom na tvári podávali svojim pacientom. Nikde nechýbal toaletný papier, príbory, na pôrodnici bol dostatok, ehm... vložiek.Iba v kuchyni vládol často ruch a premávka ako na "václaváku". Osobitne vtedy, keď boli na obed rezne (raz do týždňa) a bolo treba naklepať horu mäsa. Dokonca sa párkrát nezodpovedne stalo, že keď sa priveľmi šturmovalo, rozsypala sa strúhanka po podlahe. Občas -na veľkú radosť všetkého osadenstva- bola v tej neznámej nemocnici aj vizita. Keď to počasie a s tým súvisiaca zdravotná dispozícia dovolili, prišiel starý pán doktor a ešte jeho dvaja kolegovia - spolužiaci, aby rozhodli o dalšom osude pacientov. Vtedy tých, čo vládali chodiť zväčša prepustili do domáceho liečenia a ležiacim predpísali ústavou garantovanú liečbu - šetriacu diétu, masáže a kľud. Okrem spomínaných troch starých pánov, riaditeľa a ekonóma o tom zatiaľ nikto nevedel, ale nemocnica musela šetriť, lebo po našom povedané, bola v platobnej neschopnosti. Rezne, toaletný papier a ehm...vložky, boli iba krycí manéver. Lekári, ktorí túto nepríjemnú situáciu, nevedno ako uhádli, opustili svoju starú dobrú nemocnicu a začali vykonávať súkromnú prax, alebo odišli do zahraničia. Postupne ostal iba jeden primár na všetky oddelenia a dvaja starí lekári, ktorým sa nepodarilo získať priestory na vlastnú ambulanciu. Klasik by povedal: "A čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo." Dobre, že pacienti stále o ničom netušia a všetku nádej vkladajú do rúk primára. Lepšie, že všetci traja štátni lekári-špecialisti pracujú, i keď samospádom.Najlepšie, že nás sa to netýka, lebo u nás je vlastne všetko tak ako má byť.