Deti boli z obrovského dvora pri dome uchvátené. Kuríny, chliev, psia búda – to boli domčeky, kde boli ochotné bez rozmyslu naťahať periny a vankúše. Aj nám sa spočiatku zdalo, že škoda nechať chlievik prázdny. Môj otec sa ešte cítil byť rúči chlap a vytrvalo nás duril, aby sme do chlievika niečo zohnali. Podarilo sa. Manželov kolega z práce, Igor, predával prasiatko. Slovo dalo slovo a zanedlho prasa zmenilo trvalý pobyt. Deti to prežívali veľmi intenzívne. Považovali za úplne samozrejmé, že naše prasa musí mať meno. Ale aké? Budkáčik a Dubkáčik im veľa nehovorili, hoci mne sa tie mená páčili veľmi. Napokon –keďže pôvodný majiteľ prasiatka bol veľký sympaťák- sa naše prvé prasa volalo Igor. Zabíjačku deti preplakali, lebo Igor bol kamarát, a toto sa predsa kamarátom nerobí. Dlho sme jedli mäsko akože výlučne kupované v obchode.Tu by už mohol byť pomaly koniec príbehu, ibaže... Vraví sa, že s jedlom rastie chuť. Na ďalší rok sme si pozháňali prasiatka dve. Urodilo sa vtedy veľa zemiakov a v našom dedkovi Jozefovi (ocko, posielame tam hore gratuláciu k sviatku) sa prebudili nevídané farmárske sklony. Zastával veľmi významnú funkciu. Bol hlavný kŕmič. Vymyslieť mená pre nové prasiatka nebolo vôbec jednoduché, keďže sme ešte v čerstvej pamäti mali Igora. V tom čase bol mediálne známy jeden pán. Asociácia, ktorá prebehla v hlavách našich detí bola zaujímavá a pre mňa dodnes nepochopiteľná. Čestne vyhlasujem, že nemala žiadne politické pozadie, i keď vtedy by tomu nikto neuveril. Som si vedomá, že za zverejnenie podobného textu pred rokom 1989 by bola naša rodina perzekuovaná a vyhlásená za nepriateľov ľudovo-demokratického zriadenia. Vzhľadom na to, že žijeme v slobodnom štáte, kde každý môže napísať a uverejniť hocičo, väčšinou bez následkov, tak to risknem aj ja: naše trestne nezodpovedné deti rozhodli, že jedno prasiatko sa bude volať Igor, a to druhé Kubiš.
