Najväčšia radosť – škodoradosť

Ja už mám tretie zamestnanie, ona zostala verná prvému. Helenu som mala a vlastne mám rada najmä kvôli jej smiechu. Rada ľudí rozosmievam a u nej sa mi to vždy darilo. Možno len bola ku mne zhovievavá a chcela mi spraviť radosť, preto sa smiala. Nech už to bolo tak alebo onak, jej smiech je veľmi pekný, museli by ste ho počuť. Taký plný, nákazlivý, spoznala by som ho medzi tisíckami iných smiechov.Tak si veselo hrkútame, čo je u nich v robote nové. Polovička mien mi síce už nič nehovorí, ale pri niektorých pookrejem, vynárajú sa mi samé pekné spomienky. Števo už vydával dcéru, Justína tiež, Hele zomrel svat.Posledné nastupujeme do autobusu, aby sme si stihli toho čo najviac povedať. A v autobuse je nám pritesno. Priveľa spotených tiel na môj krivý nos a nestáť v autobuse v smere jazdy je pre mňa hotová katastrofa. Mládež unudene sedí a nevšíma si môj zarytý fanatický pohľad, z ktoré má jasne vyčítať, že nám majú uvoľniť miesto. Nič. To už sa neviem ani zaryto fanaticky pozrieť? Babrák. Predsa len. Po prvej zákrute, pri ktorej sa mi obsah žalúdka snažil čosi naznačiť, sa stal zázrak. Síce len taký polovičný, ale predsa. Jedna pekná deva sa postavila, milo sa na nás usmiala a vraví Helene: „Teta, nech sa páči, sadnite si.“ S Helenou sme na seba pozreli a už sme vedeli, koľká bije. Oči sa nám smiali, ale nevybuchli sme z úcty k dievčine hneď. Až za ďalšou zákrutou. Po rokoch som počula jeden skvelý plnohodnotný smiech a moje udupané sebavedomie opäť raz dostalo krídla, že miesto uvoľnili jej a nie mne.„Len to, prosím ťa, nenapíš na blog,“ prosíkala, keď som už mala vystúpiť. „No akurát,“ myslím si, „ja sa s radosťou rada podelím." Z chodníka som jej už stihla ukázať len figu borovú.