Moja cestovná taška už je nakŕmená. Zubná kefka, občianka, platobná karta..., hej, mám všetko. Viem, že kolegyne nabehnú hrkajúc s kolieskovými kufríkmi. Ja len tak, po chlapsky. Ubieha prvá, druhá, tretia i štvrtá stovka kilometrov. Zapadajúce slnko páli do očí a mne sa dymí z hlavy. Škoda, že sa neukladá k spánku na opačnej strane, lebo my smer cesty zmeniť nemôžme. Čo by sme robili v Moskve? Podvečer nás víta krásavica na Dunaji. Zabúdam na zopár nepríjemných dopravných kolízií a odpúšťam previnilcom.
„Tak sa teda stretneme?" neveriacky počúvam v telefóne. Ako asi vyzerá, moja „nickova" kámoška, rozmýšľam. Už je to x-té stretnutie, no napätie je stále rovnaké. Skúsim ešte jeden telefonát: „Hej, prídem aj ja," odvetí ďalšia. No, páni, ako toto dopadne! Stretnú sa so mnou dva nicky, vlastne dve nicky, ktoré sa navzájom nepoznajú. Sú bombové. Takmer sa nedostanem k slovu. Iba, keď sa náhodou nadychujú súčasne, vtedy môžem niečo povedať. Ale žiadne rozvité súvetie, iba holé vety. Potom im čosi zablysne v očiach: „Nie že o tom napíšeš na blog. Nech ti to ani nenapadne. Vieš, mňa ľudia na blogu poznajú ako takú a takú." „A mňa zas ako takú a takú," kontruje druhá. „Nie, nie, nenapíšem," dušujem sa, hoci ma riadne svrbia prsty, lebo viete, aké je to ťažké, udržať tajomstvo. Ja by som vám to teda prezradila, ale museli by ste mi sľúbiť, že to nikomu nepoviete. Vymetáme už tretiu krčmičku (v druhej, vravia, že Kaliňákovej, nás ani neobslúžili, lebo že vraj by sme to do 21,45 nestihli). Orosený pohár je prázdny, kopec myšlienok sa ešte tlačí na jazyk, skáčeme si do reči. Ešte by sme toho veľa chceli stihnúť. Manžel prvej nicky to však ukončil, zavolal, že ju čaká s autom pri Poluse.
Večer číslo dva. Môj nekrčivý kostýmček sa v taške akosi zmenšil. Nie a nie sa doň natlačiť. Odvážame sa. Do divadla. V rukách úzkostlivo stláčame vstupenky a ešte úzkostlivejšie hľadáme, kde je vľavo hore. Mne sa zdá, že by to malo byť po mojej ľavej ruke hore, no kolegyňa z Vranova ma presviedča, že keď sa otočíme chrbtom, tak je to presne opačne. Pobehujeme v svorke raz napravo, raz naľavo. Napadajú mi situácie z filmu Slunce, seno a jahody. Napokon sa usadíme a ja sa prehupnem do inej dimenzie. Teším sa, že tam nie je so mnou manžel. Ešte by pochopil, ako ma má skrotiť. Mne je takto dobre. Maštalírovi sa to napokon podarí a Diana je v závere krotká ako baránok, či skôr ako robot. Moderné poňatie klasickej hry s množstvom vtipných replík, ktoré by určite Shakespeare nepochopil. Sexistické narážky, poniektoré hraničiace s vulgárnosťou, poniektoré vulgárne. Toto preskakujem. Ale inak, zábava graduje. Z takejto dimenzie sa ťažko vracia na zem. Tlieskame a tlieskame. Páčilo sa nám to. Herci sa ukláňajú a ja padám na zadok: Tomáš Maštalír sa po jednom úklone pozrel priamo na mňa. Prečo nie, veď som merala (aj) kvôli nemu 400 kilometrov.
Poludnie číslo tri. Zošit z porady je zapísaný, hlavu mám nabitú vedomosťami, ktoré bude treba utriediť. Už chýba iba posledná bodka. Aj tá sa udeje. Sme na odchode, no ja sa stretám ešte s jedným blogoslniečkom. Má nádherné oči. O srdiečku ani nehovorím. Opäť ten problém, že chceme za krátky čas všetko povedať. Našťastie sme len dve, tak sa ujde aj mne.
Ubieha prvá, druhá, tretia i štvrtá stovka kilometrov. Zapadajúce slnko mi tentokrát ohrieva chrbát. Usmievam sa, premietam si všetko z trojdnia. Takú úžasnú služobnú cestu som už dávno nemala. Teším sa na ďalšiu. Ďakujem za všetko a všetkým. S manželom sa stretám pri ceste z jeho práce. Ako keby sme boli dohodnutí.
Venované.
