Skúška viery (fejtón)

Sedela som v lavici sama, predo mnou nikto a až v ďalšej bol učupený malý chlapček. Tipujem škôlkar, nanajvýš prvák. Začali sme hrať takú čudnú hru. Najprv očný kontakt, žmurknutie, úsmev. Potom opakovanie mimiky jeden po druhom. Jedným očkom som sledovala obrady, druhým jeho. Po vyčerpaní rozcvičky mimických svalov, zdvíhania obočia a kŕčenia nosa, prišli na rad ruky. Raz schované vo vreckách, zovreté do päste, inokedy roztiahnuté prsty. Práve to roztiahnutie prstov sa mi stalo osudné. Chlapčekovi dobre nevypadli oči z jamôk, keď uvidel moje dlhočizné nechty. Asi na moment prestal aj dýchať. Hra skončila. Nenápadne skĺzol pohľadom na svoje rúčky. Hrôza, boli špinavé. Možno od bicykla, možno od hracích guličiek, neviem. Bolo vidieť, že v jeho hlávke sa odohráva ťažký boj: ako môže podať takú špinavú ruku tete, ktorá má také dlhé nechty! Odvrátil sa odo mňa a začal konať. Zatvoril svoje veľké oči, aby nebol videný a napľul si štedro do dlane. Trel si jednu ruku o druhú a potom do nohavíc. Opäť zavrel oči a postup niekoľkokrát zopakoval. Úkon znaku pokoja sa veľmi rýchlo blížil a jemu sa efekt stále nepozdával. Napokon si chrbát pravej ruky viackrát pooblizoval a ľavou ho utieral. Prišlo mi trochu divne od žalúdka, lebo keď som si predstavila, čo bude nevyhnutne nasledovať... Ako to urobiť, aby som nemusela tú oslintanú ruku uchopiť? Nebolo mi všetko jedno, ale nič oslobodzujúce sa nedalo vymyslieť.Ešte cez modlitbu Otče náš robil poslednú hygienickú očistu. Keď kňaz vyslovil: „Dajte si znak pokoja“, s uspokojením a ťažkým povzdychom sa popozeral na svoje veľdielo. Očividne bol s výsledkom spokojný. Vzápätí sa otočil ku mne a s tým najkrajším detským úsmevom mi podal "čistú" rúčku. Neodolala som a podala som mu aj ja svoju. Skoro sa nám dlane zlepili. Opätovala som aj úsmev. Chlapček bol šťastný ako blcha. Vrúcne mi tú moju dlhonechtovú ruku stisol a chlapsky ňou potriasol. Po omši mi napadlo, že v skúške viery som síce obstála, ale hygiena nadovšetko nikdy nebude mojím životným krédom.