Teraz sme už združení (fejtón)

Dva týždne pred začiatkom týchto nemilovaných stretnutí mi moje ratolesti zvestovali, že dňa 26. septembra roku pána sa o hodine H skutoční schôdza rodičovského združenia, na ktorú nás škola srdečne pozýva. Nuž čo, hrdo som si povedala, prežila som predtým, prežijem i teraz. Opäť sa raz dozviem, aká je moja dcéra. Síce šikovná, len keby nebolo toho zabúdania. Raz je to domáca úloha, inokedy zošit, pero, desiata. Systematicky a priam chronicky moja dcéra zabúda niektorú zo svojich školských povinností. Ja už som si na to zvykla, ale milá pani učiteľka sa s tým vyrovnáva ťažšie a na každom rodičovskom združení mi vytrvalo, no zatiaľ bezúspešne dohovára. Ja sa pritom prepadávam od hanby a sľubujem v duchu i nahlas, že sa polepším ja i moja dcéra, ale do ďalšieho rodičovského združenia sa nič nezmení a mňa opäť čaká ona nepríjemná potupa. Nehovoriac o tom, že v triedach oboch synov ma čaká takmer to isté. Sú síce šikovní, ale to zabúdanie, mamička, to zabúdanie. Vymyká sa to vraj z priemeru. Dva týždne pomaly ubiehali a ja som sa psychicky pripravovala na to, aký výraz tváre použijem pri hodnotení mojich detí, aby to nevyzeralo až tak hlúpo, a aby som milé panie učiteľky presvedčila o svojom úprimnom záujme na pozitívnej zmene tohto negatívneho stavu.Včerajší podvečer som si pokojne vdychovala vôňu škrobu, ktorý sa spod pariacej sa žehličky šíril po kuchyni. S pocitom dobre vykonanej práce a teplého rodinného kozuba som ukladala vyžehlenú bielizeň a rozmýšľala, čo pripraviť rodine na večeru. A zrazu sa z môjho hrdla vydral neľudský výkrik: "Bože, veď dnes je rodičovské združenie. To snáď nie je možné! A prečo mi to nikto nepripomenul! Ako som len mohla na to zabudnúť..." Ako namydlený blesk som vymenila tepláky za nohavice a poďho do školy. Rodičovské už bolo samozrejme v plnom prúde a všetci na mňa nechápavo pozerali, keď som neobmedzenou rýchlosťou vbehla do triedy tváriac sa, že ma prinajmenšom naháňa mafia. Po vydýchaní prišlo na rad známe hodnotenie mojej dcéry. Cítila som, ako sa v lavici zmenšujem. O potuteľnom úsmeve ostatných mamičiek a jedného otecka nemusím hovoriť."Viete, inak je šikovná, ale to zabúdanie... Mimochodom, prečo ste prišli tak neskoro," empaticky zašvitorila milá pani učiteľka, "prišlo vám do toho niečo?" Mlčala som ako partizán, ale nevädzové oči dobrej pani učiteľky vo mne roztopili všetok odpor: "Viete, ja, ja, ja som zabudla." Pochytil ma silný záchvat kašľa. "Prepáčte, nemohla by som už ísť, a...a...asi som nevypla žehličku..." Nuž čo, nie iba šikovnosť je dedičná.