Tvoja viera ťa uzdraví (fejtón)

Keď sa svetom rozšíri tá ohromujúca správa, niektorí sa hádam aj potešia, iní zaplačú, ale väčšina...ach, už ho opäť zalieva blažený pocit, už sa opäť zhora díva na tie bezmocné davy, ktoré sú ďaleko, ďaleko od neho. On sám, ponorený v nevysloviteľnom blahu požíva neopísateľnú radosť a svätý pokoj. Nič ho už netrápi. Ešte zajtra musí ísť do práce. Bude sa tváriť akoby nič. Kolegom sa ešte naposledy pozdraví, vypije s nimi poslednú kávu z horčicového pohára, bez akéhokoľvek pohŕdania zje s nimi obed na "stojaka", lebo zajtra, ech veru zajtra, to už bude iné. Nedá na sebe nič znať. Zúčastnene s nimi ponadáva na koalíciu, na bezútešné počasie i na bezradnosť z geometrického množenia pásaviek zemiakových. Súhlasí s nimi, že je to pod psa. Bude prikyvovať, pritakávať, súcitiť a nikomu ani len nenapadne, že zajtra sa to už naozaj stane. Naposledy oblieka ošúchaný sveter a obúva vykrivené topánky, naposledy si balí desiatu do omasteného pergamenového papiera. Darmo, pán Čas je neúprosný a on sa mu voľky-nevoľky musí podvoliť. Je streda. Od rána cíti mravenčenie v prstoch a stiesňujúci pocit. Nemôže obsedieť. Robota nejde od ruky, nechutí káva ani obed s kamarátmi. Pracovný výkon je zanedbateľný, hlboko pod normou EÚ. V mozgu mu to víri ako v úli. Stane sa to, vie, že sa to stane, jeho viera je ako zo žuly, neoblomná, pevná. Čochvíľa bude večer a potom to príde s matematickou presnosťou. To čo nikto nečaká, ba ani len netuší. Vonku je konečne šero, a on pri sliepňavom svetle lampy zapína televízor, usádza sa pohodlne do kresla a uvoľňuje si pod krkom kravatu neurčitej farby. Na čelo mu vystupujú kvapky studeného potu, kŕč v žalúdku nemôže premôcť ani vychladené pivo. Teraz, teraz to prichádza. Nastáva hodina H, žrebujú jackpot, loptičky vyskakujú a pekne sa usádzajú na stojančekoch a to číslo je...Tak nič, ale nabudúce už to určite príde.