Nech sa páči, pán prezident..., nech sa páči, pani poslankyňa..., no no no, vy jedna..., no no no, mýlite sa... Takto milo sa častujú, medzi nimi niet medzery, vedno spolu, rameno pri ramene, tam kde by chceli pretŕčať prsia holubice, hendikep vyrovnáva holubove brucho. Úsmevy od ucha uchu, pokojne ich možno porovnať s úsmevom Lucie Bílej. Skúšam sa takto zaškeriť do zrkadla, nedarí sa. Ešte sa musím veľa učiť, veľa učiť.
To čo sa deje! Zlatica s červenými očnými tieňmi a prísnym pohľadom vyvoláva vo mne údes a ja sa od strachu chúlim do kresla, no keď kamera zamieri na prezidentských kandidátov, to je iná káva: zavládne mier. Priam cítim, ako ma obaja objímajú, nesú moje bremená, bremená obyčajného občana. Ako mi je zrazu blažene. Nebudem klamať, aj slza vykanula. Jedna, ale zato vrúca. Ťažko sa priznáva chyba, pomýlenie. Vo mne sa začína odohrávať ľútý boj. Hotové Waterloo. Veď už mi bolo všetko jasné, už som vedela kde je sever. Nebolo to až také ťažké, veď bývam na severe. Ja som dokonca vedela aj to, kde je východ, veď som východniarka. Nie len to. Ja som už pomerne dobre šípila, kde je juh a kde je západ. A zrazu sa moje istoty začínajú rúcať ako domček z karát.
Nevidím rivalov, iba dvoch milujúcich ľudí s gloriolou. Obaja rovnako milujú. Smer a predsedu vlády. Našu obývačku naplnil zvláštny opar, ktorý mi vyplnil všetky dutiny (a že ich bolo) a vo mne sa zlomil všetok odpor. Tonus vzdoru povolil, nastal odmäk. Spadla storočná lavína. Nemožno mi ich nevoliť!
