Zdravotníctvo na lavici obžalovaných

Vtom ju ktosi, o pol metra nižší, s trasúcim sa hlasom i kolenami, zaprosil:
„Milá sestrička,“ očividne zjemnela a našťastie vydýchla zadržiavaný kyslík, lebo kardiaci už ledva lapali po vzduchu, „buďte taká láskava, ja potrebujem iba lístok k očnému“ a bielou palicou ju nechtiac pichol do zadku. "Aký pozorný pacient," pomyslela si a zabuchla za sebou dvere. O minútu ich znova otvorila a podávala lístok o pol metra nižšiemu ale už netrasúcemu sa pánovi.
Opäť nasledovala ceremónia s nádychom a deficitom kyslíka. Chlap, čo meral asi meter deväťdeiat, jej však pred výdychom zrúkol rovno do ucha:
„Slečna a ja vás úpenlivo prosím iba lístok k ušnému,“ strojček z ucha mu vypadol a ako rozložené lego sa ocitol na podlahe.
„Aký krásny deň,“ pomyslela si King Kong a svižne sa otočila na päte. V podlahe ostala jamka ako na guľky. Do tretice všetko dobré. Pani s jednou vráskou čele, akoby vyrástla zo zeme a od sestričky ju delili nanometre.
„Drahá moja, ja iba ku kožnému.“ Na podlahe sa objavila ďalšia jamka. Napätie v čakárni sa dalo krájať a výrazne k tomu prispel aj nedostatok kyslíka.
„No akurát,“ pomysleli si traja najbližsie sediaci pre dverách ambulancie a vo vreckách zvierali otváracie nožíky. „Každý somár nás predbehne. Ešte raz a zasiahneme,“ snovali ľúte plány.
Súčasne sa otvorili vchodové i sestričkine dvere. Vošla veľmi sympatická osoba , ktorá netúžila po ničom inom, iba spraviť taký, ba ešte lepší rozhovor, ako robí ten insekt...instan... investigatívny mladý . Pohľady sa im stretli.
„Á, to ste vy,“ zahuhňala okúňavo tá z Kramárov. „Poďte ďalej,“ pani doktorka vás už očakáva,“ zaonačila. Zrazu pred tou veľmi sympatickou osobou povstal múr.
“Stoj!“ skaly trikrát zvolali, vlastne prví traja pacienti vyskočili z lavičky a začali kričat na živé raty:
„Čo je to za poriadok, tu predsa nemôže platiť, že poslední budú prví, to až tam a potom, bisťu, všetko vám to tu rozmlátime.“ Pridali sa ďalší a o chvíľu už celá čakáreň šantila ako v Holywoode. Sestrička sa zapriečila medzi zárubňu a nemohla ani von ani dnu. Iba pišťala tenkým hláskom, ktorý sa k jej veľkému telu vôbec nehodil. Po čase zistila, že to nepiští ona, ale že jej zvoní mobil. Doktorka jej odkázala, že nech sa nefláka a pošle ďalšieho pacienta, lebo ju naskutku prepustí. Nastal skrat a pod veľkým telom sa razom spravila mláčka.
Iba jeden pán v sivom plášti sedel a nezapojil sa do ťaženia. Hrubé rámy na okuliaroch mu sotva bolo vidno spoza zápisnika a keď ho už celý zapísal, zreval: „V mene zákona, posadajte si! Som tajný agent z ministerstva zdravotníctva, volám sa Valent Ivanovič a dohliadam, ako sa dodržiava nový zákon o výmenných lístkoch.“ Na to, že aj so sivým plášťom mal slabých 50 kíl, hlas mal zrelý, silný a rázny. Kričal totiž do megafónu. Ľudia sa prestali biť. O chvíľu prišiel Anton a nebol to chlap. Všetkých posadili a odviezli na policajnú stanicu. Tá sympatická pani vytiahla mikrofón a konečne mohla urobiť svoj prvý rozhovor na blog. Bola spokojná. Určite to bude bomba a ten mladý môže ticho závidieť.