Myslíme si, že krása je ukrytá len v hĺbke zblíženia. Že šťastie pocítime až v splynutí. Bezvetrie všedného plynutia nás uspí do letargie, lebo nás opantala ilúzia, že bytie naozaj začne až Jeho vôňou v nás. Že až Ten bozk spustí hodiny, ktoré sa zároveň úplne zastavia.
Tak odfúkni z pier to tiché čakám. Nevieš kedy nastane tá chvíľa. Je príliš vzácna a jedinečná. Nevystieraj ruku. On neprinesie ti tú chvíľu. Počkaj. Chvíľa prinesie ho k tebe. Vráť sa k sebe, malá. Usmej sa, si taká nádherná. Tak buď a neodchádzaj…
Čakávala na teba keď bola malá. Bolo to najkrajšie čakanie. Nie, neprichádzal si neskoro, noc bývala nekonečná. Utekala von zo svojich pavučín, bola taka nesmelá a žiadostivá, že bála sa o svoje pavučiny. Utiekla von, lebo v tej chvíli už nebola dôležitá…
Čakanie vdýchlo jej krásu a dokonalosť nádeje. Milovala pieseň mora, jedna vlnka, druhá, tretia…Dokonalá večná synchrónia. Stala sa z nej morská víla…A prišla tá chvíľa. Srdce otvorilo sa oceánu, aby už nikdy nebola sama. Pokojné plynutie hladiny oceána vdýchlo jej jemnosť a pokoj. Už nečakala na brehu, vysušené pery vydýchli áno pre jediný okamžik….
Tá chvíľa, ten okamžik prichádza potichu, nečakaj. Verná oceánu, verná svojej vlnke. Morská víla, nádherne slobodná. Čakanie utíšila dokonalá hudba oceánu. Oceánu v nej….Tá malá morská víla, keď zavriem oči v nočnej melódii ticha, počujem ako sa smeje a tancuje, je taka nádherná…
Psssst….počuješ….to je oceán….
