Kĺzavé tanečné kroky zo sna do rozprávky. Bielej. Príjemné rozhranie. Neberte nám princeznú a mne sneh, tak veľmi ho dokážem milovať. Niektoré romance sú nekonečné a dokonalé.
Vtancujem na balkón. Pod pyžamo nechám vkĺznuť teplo snehového pocitu, ktorý človeka ovládne aj spod nôh.
Vidím kráčať malého, asi trinásťročného chlapca. Pozerá si pod nohy, tam, kde už, ešte a nikdy viac nič nenájde. Fajčí. Tak ešte posledný výdych kúska uspávankovej zbytočnosti v jeho živote. Vidím už z neho len bodku. Možno len bodka mu chýba k novému začiatku, ten zvyšok príbehu by už ľahko a rád dopísal aj sám. Človek je nekonečný vo svojich zbytočnostiach a postrácaných dôležitostiach. Nekonečný v poddajnosti nekonečným machuľám pred podstatnými bodkami. Pointilizmus podstatností v človeku prekrýva éra krikľavej lenivej jednofarebnosti. ‘Trinásťročný, kreslite umenie, nepozerajte si cez dym pod nohy, prosím...‘
Ďalej vidím človeka bez domu. V našich smetiach. Človek je nekonečný vo svojich pádoch a zlyhaniach, slabostiach a poddajnosti prehrám. Možno raz bol podstatný, potrebný a pôvabný. Podľahol pôvabu nenáročnosti poddania sa. Vždy je cesta...Človek je až príliš poddajný.
Skočím ešte po dúšok spánku. Budím sa k raňajkám. Posteľným raňajkám. Pre mňa. Možno prvýkrát...Človek je nekonečný v bolesti a trápení. V ublížení a odpustení. V rozdielnosti a snahe pochopiť. Priblížiť sa. Zblížiť. Je nekonečný v snahe presvedčiť o svojom ‘prepáč‘. Nekonečný v sile túžby po odpustení. Nekonečný v túžbe po bozku odpustenia. A človek bozká a odpúšťa. Znova a znova...
Stále v posteli. Pripravujem sa na hodinu angličtiny v mojej súkromnej nedeľnej škole. Budeme dobývať Severný Pól. Človek je nekonečný vo svojich túžbach a vytrvalosti. Nekonečné horizonty túžby a snov. Ľudské nekonečné ‘viac’ a ‘ešte’. Je nekonečný v boji o kúsky dokonalosti a posúvaní jej hraníc. Je nekonečný v snahe byť jedinečný a nezabudnuteľný. Je nekonečne nádherný v snahe prekonávať sám seba a dosiahnuť takmer nemožné.
Prichádzam k rodičom, kde ma víta môj strapatý dva a pol ročný nekonečne nenahraditeľný blonďáčik. Lucky Luky. Nekonečný vo svojej nádhernosti. Každodennej a neunaviteľnej. Človek je nekonečný vo svojej láske a schopnosti dobývať momenty a momentky šťastia a zdobiť interiér svojho srdca malými obrázkami dokonalosti. “Maminka, drž ma silno”! Človek je nekonečne skromný vo svojich nárokoch na dokonalý pocit.
Zapínam video. Včiela Maja. Video neožíva. Všetko tak, ako má. Len to nefunguje ako má. Nefunguje vôbec. Chvíľka neviemčostýmmôžebyť. Luky dozerá, zamyslí sa a povie (a to mal na to iba 2,5 roka zatiaľ): Mami, to je haluz! Dieťa je nekonečné vo svojej všímavosti a pochopení kontextu a podtextu. Pochopení bez slov a v slovách. Je nekonečné vo svojej neobsiahnuteľnosti a prirodzenosti. Skúšam hrubú silu a video vytrieskam. Funguje. Žena je nekonečná vo svojej duchaplnosti a vynaliezavosti. Je neonečne nápaditá a spoľahlivo trpezlivá v dosiahnutí svojho. Je nekonečne pôvabná.
Som nekonečne unavená z toľkej nekonečnosti. Idem sa nekonečne poddať. Spánok je nekonečne dokonalý.
Príjemné kĺzavé roztopivé netopiace sa zrážky s nekonečnosťou ráno...
