Bola to malá detská motorka, na ktorej sa priviezlo malé chlapča na ihrisko. Ostatné malé chlapčiatka začali jačať a dupať a nepríčetne chcieť (fáza túžby prekričaná). Môjho syna našťastie (či bohužial?) hluk náhleho vzrušenia davu zatiaľ ešte mätie a trošku desí. Omotaný o moju nohu sledoval emocionálne bojové pole...
Ako ma a mi vlastne napadla inkriminovaná motorka? Tak, že spustila lavínu myšlienok, spomienok a ťažkej nostalgie. Nostalgie za časmi, kedy nebolo všetko také pokrokové (opakujem nostalgie, nie túžby vráťiť tela do kravy).
Čriepky:
Raz, bolo to myslím ku koncu strednej školy, zavolal na náš nástenný telefón chalanisko, úplný omyl. Nebolo to nič nezvyčajné, mobilov bolo šafránovo, prišnurované telefóny samozrejmosť - nevyhnutnosť. Celá príhoda skončila tak, že sme kecali asi hodinu, veľa sa smiali a debatu dokončili na Mierku. Mama bola viac menej začudovaná keď som sa vychystala, lebo tak dobre som sa už dlho nebavila. A už vôbec nie s Omylom. Ani omylom. Chýbate mi, šnúrové nástenné celorodinné telefóny.
A teraz vážnejšie...Mám rada pointilizmus, smer maliarstva nadväzujúci na impresionizmus. Keď som chvílu žila v Londíne, Národná Galéria bola moja obľúbená víkendovka. Vždy som sa tešila aj na stále expozície. Pre ten jedinečný pocit nekonečných možností ľudského vnímania, ktorý pocítite pri stálych a predsa stále iných obrazoch. Obrazy v štýle pointilizmu sú vlastne milióny malých bodiek. Naozaj bláznivý a náročný štýl, keď si to predstavíte. Ide však o to, že obraz naozaj uvidíte až keď od neho odstúpite ďalej. Jednotlivé bodky rozsypané po plátne neznamenajú nič. Až keď vnímate všetky bodky ako jeden celok, ukáže sa vám skutočnosť, podstata. Dnes mám pocit, že si častokrát vystačíme aj s bodkami, celý obraz ostane nepovšimnutý. Stačí si povedať, ktorú bodku a vygúglená je okamžite. Strácajú sa súvislosti, tvorivosť v spájaní bodiek do obrazov, skutočné dobrodružstvo pri objavovaní a dobrý pocit, keď sa pritom udýchame. Nahota presnej a priamej odpovede na každú otázku vyzlečená z kontextu a vzrušenia pri hľadaní. Nechcem sa sťažovať na priame odpovede, len mi chýba to vzrušenie hľadania, tvorivá dielňa objavovania...Späť sa už nedá, dá sa však uvoľniť upäté dvojdimenzionálne objavovanie cez obrazovku počítača, otvoriť sa dalším dimenziám. Stačí zapojiť už existujúce vedomie, oslobodiť utlačenú tvorivosť a dať zelenú voľným spontánnym asociáciám.
Spomenula som si aj na časy, kedy sme na písomke z matematiky nemohli používať kalkulačky. Popísané papiere zo všetkých strán malými výpočtami podseba. Bolo to príjemne nezávislé, vypočítať ohromne hrozivý a ťažký príklad, bez akejkoľvek pomoci. Dnes už netreba v takýchto situáciách zapínať hlavu, stačí zapnúť kalkulačku. Poviete si, načo zaťažovať hlavu zbytočnosťami. Komplexne možno, ale ako bodka z obrazu to nie je nepodstatné. Schopnosť vizualizácie a logiky ľakho zaspí pod ľahkosťou dnešnej ponuky alternatív. A tak skusmo: 27 x 5? (moja cesta bola 30x5 – 3x5 J )
V súvislosti so sexom a dnešným posunom sa mi vynára príhoda zo strednej školy (1. ročník, úplná žaba). S kamarátkami (štyri kusy, nerozlučné...) sme cielene zablúdili do kníhkupectva a na regáli ZĽAVY sme hneď nadšene zasiahli Oskara Wilda. No povedzte, keď čítať, tak kvalitu. Pani predavačka si nás neisto premeriavala. Zdali sme sa jej hádam málo vyspelé na takú úroveň? Ráno sme sa stretli v škole, neisté a trochu mĺkve, ticho sa dalo krájať a pohľady zdvíhať žeriavom...Vysvitlo, že sme každá skončili po pár stranách a knižku schovali ešte oveľa ďalej, než bola kamasutra. Tešilo ma, Lady Fuckingham J.
Viem, že by som si mohla ľahko nájsť obľúbené pasáže a citáty z mojej obľúbenej Kto chytá v žite. Mám však iný plán. Prečítam si ju znovu po tisícikrát. Vždy je akosi iná. Mením sa, žijem, tak preto. Chcem ten zážitok zažiť znova, nie sa o ňom nechať informovať...
