Prežívanie. Uvedomenie si prežívania. Prežitie uvedomenia. Aj.
Už dávno som neprežila tak veľmi dlhý víkend. Plný. Aj
Nie som človek plynúci v bezprestavom radostnoživotnom pocite. Viem ho len precítiť, vychutnať a uvedomiť. Neviem v ňom plynúť plynulo...A možno preto sú pre mňa plné chvíle až tak veľmi krásne...
Desert sky
Dream beneath the desert sky
The rivers run, but soon run dry
We need new dreams tonight*
Piatkový večer som prežila s Ňou a s Ním. Sú spolu tak nádherní. Súplynní. Plynúci spolu a k sebe. Nie naopak. Nie ako je to bežné v čase. Časom od seba. Pekne súplynne k sebe. Nádhera. Smiali sme sa tak veľmi, boleli nás bruchá a vrásky boli symbolom dokonalej krásy. V jednej chvíli prišiel apelujúci architektonický sused „Počul som hlasný hovor a smiech. Dohodli sme sa, že budeme dodržiavať nočný kľud po desiatej.“ No nesmejte sa... Kráčajúc domov som mala pocit, že som snehová vločka. Kompilácia pocitov zdieľania, naplnenia zo spriaznenia, šťastia zo šťastia iných a bezpečia vo vedomí, že áno - láska láska láska a vždy len. Aj.
Sobotnenie bolo moje, to si nechám. Bola som s mojím synom, ihriská, mláky, kolotoče, vo vreckách farebné loptičky to škáču a odskakujú až všade, penová bitka vo vani...všetko a ešte viac. Zaspali sme spolu pod perinkou s farebnými balónikmi, jeden héliový miesto mesiaca. Náš deň.
Nedeľa výletná, až rozprávková. Na hrade a ďaleko-hľadovým sýtym výhľadom až na hranice pomalého slnkového bezstarostného pocitu nedeľnej jednoduchosti. Bezstarostivetrie. Ja a môj syn, On a Ona, vánková pohoda a všetko čo sme si dokázali zaželať z výšky hradu a zopár gaštanov rozkotúľaných po zemi. V eline mi dieťa zaspalo v lone medzi prvým a druhým ma z mama a ja som sa zachytila v chviľke dokonalošťastia. Odovzdané, pokojné, bezstarostné anjielča mi dýchalo v dlani. Moje. Chvíľka. A moja.
Nedeľovečernenie. Dúbravské hody z posledných síl ešte, čakám na priateľa. Teším sa, dlho sme sa nevideli. Nemeškavý je, myslím. Nevadia mi ľudské meškania na stretnutia pokiaľ príde človek celý až ku mne. Vytiahnem si kniždu a čakavý čas je aj môj. Preto mi nevadí čakať. Popri mne a mojom dianí..Tak čakám. Čítam, odbehnem okom, čítam, odbehnem myšlienkou, čítam, pozorujem, čítam..NEČÍTAM...Telefón. Čakám na zlom mieste. O dve zastávky inde! JA! Ale veď ach a nevadí, hm? Tak už nečítam a radšej počkám pozorujúc. Malý, asi dvojročný chlapčiačik (ako môj), vo svojej detskej nádhernosti pobehuje okolo maminy, nie ďalej ako okolo plus mínus kam oko dovidí. A hlavne, pokým oko maminy neznepokojí mamininu po-hodu hodovú. Mamina je mladá, útla, krátkovlasá, vážna a bez pocitov v tvári. Pôsobí ako milý dobročlovek, sympaticky obyčajný. Mamina sedí na vozíčku. Jej oči nepustia malé šidlo. Sú nádherný. Malý Samko kričí Mamina Mamina stále dokola ako pobehuje. Akoby tým maminu ťahal všade kam sa rozbehol so sebou. Ona tam všade s ním bola. Sedí a pozoruje. Je klobásku, pomaly. Pristúpi k nej Tatino a podá jej kolu s láskou v úsmeve. Také naozajstné. Ostala som bez dychu. S takou láskou. Kola z ruky do ruky a s takou viditeľnou nepredsieranou láskou. Pusa na líce a nemé ´čo ti ešte znesiem sem dole, láska?´ Ani som si nespomenula na to ako som ležala v nemocnici možnoužnikdynechodiaca v čudnej kovovej konštrukcii, nemyslela som na to, či by som mala svôjho syna, nemyslela som či by som ..či by som čokoľvek. Nemyslela som...Nedokážem dať do slov viacej citu, bolo to jednoducho také nádherné...
S kamarátom sme sa našli. Naozaj. Prešli morom slov, možno oceánom, kým sme sa dostali na to miesto, kde už neboli slová. Len ticho. Tichá blízkosť. Zdieľanie kúska sveta v nás. Tak veľmi som mu chcela zobrať kúsok zo všetkého čo nesie. Nie pre ľahkosť, s ktorou by mohol plynúť rýchlejšie a radostnejšie. Preto, aby plynul tak príjemne jemne, šepkavo, nepatrne popri čase. Blízko k sebe plával chvíľami držiacimi sa za ruky, plynulo a bezstarostne. Nečakavo, len tak súbežne s jednoduchokrásnou túžbou. Nie náhlivo k nej. Len tak bosými nohami v teplom piesku utekajúc k nej. Len tak rýchlo, nie viac. So sebou k nej. S túžbou k túžbe. Neponáhľavo....
Uver mi, videla som ako to bude. Až tam som bola v čase. Bolo ti nádherne, uver mi. Musíš...
Sedím si tu točivo na otáčavej stoličke, všetko sa vo mne točí a ja neviem ako pristáť. Trošku sa bojím, často moje kolotočové dni nedopadnú mäkko..Prílišné výškovanie niekedy neladí s farbou človeka. A možno áno. Práve preto. Aj.
Nedeľatakmernoc. Idem žehliť a pustím si Davida Graya. Aj o tom je niekdedy to. Aj.
Dobrú...
*U2
