S chuťou a s chuťou vykračujem do práce agentúrnej. Pár hodiniek prekladania slov (z jazyka do jazyka) a možem čo-by-dup byť opäť so synom, keď akurát najviac začne intenzivo žiť. Ihriskové tempo, piesok v ponožke sťa balzam na intenzívne prežívanie až do končekov prstov. Spontánne ulovíme aj čiapku za veľkú babku (rozumej: taká malá čiapka za viac ako kilo peňazí), lebo veci sa majú tak, že deťom rastie aj hlava. Ešte poďho do Nikiho, staviť sa, že hokej skončí po mojom a za babku malú bude vojsko megababiek aj s vnúčatami.
Len čo sa narodí popoludnie, utekám takmerbrzdiacim (o to akčnejším) aftíčkom s veľkostou maximálne S, od Babky do nášho bytíku, kde budem v prezlečení mňa, učitelnica jazyka anglického (ó, moja láska). Volá kamarát veľkého formátu (teda veľmi dobrý kamarát) a zároveň žiak (pre poriadok), bude meškať...“Neuveríš, čo sa mi stalo! Ja som normálne nebezpečný človek. Prídem, angličina ale nebude, veď uvidíš...“
Cink-cink. Bzzz-bzzz. A tu stojí on. Ó, aká príjemnosť, tešenie sa z kamarátov a hlavne z ich prítomnosti. Ó, aká nádhera...
Tak poporiadku. Včera na squashi napálil svojho najlepšieho kamaráta (no v tom prípade môjho veľmi veľmi veľmi dobrého kamaráta - zachovanie hierarchie vybudovanej históriou je dôležité) priamo do tváre. Nie ledabolo, z celej samej možnej sily! Mláky krvi, blood a četvená tekutina. Slečna bez mihnutia čohoľvek rutinérsky utrie mlačno, na dennom poriadku zdajúce sa. Hotová hrozba, taký squash. Smartíkom extra možne rýchlo na pohotovosť, pár štichov, bežná rutina. Zašitý kamarát odchádza zajtra na trojmesačie na Cyprus. Zaštichovaná pracovná sila, za vlasť samozrejme.
No a ten dnešný atak? Utekajúc z práce, rádio expresné, ó, aké milé postretnutie. Milá, veľmi milá kolegynka s „najväčšími kozami na svete, ako fakt najväčšími.“ Vždy sa stretnú a od samej radosti sa obijímu. Normálne kamarátsky. Od radosti predsa. Lebo ona je naozaj milá. Aj keď má najväčšie. A nie preto. A nie preto. A nie preto. No čo sa nestalo? Stalo sa toto: milí radostníkovia stratili balans a poďho smer zem pozemská a – čert aby to vzal (keby vzal!) rovno do kvetináča. Žieňa ani nedýcha, kamarát dýcha – zúfalosť. No čo, bežná rutina, history never repeats (spieva Novozélandská skupina Split Enz, no spievať si môže každý čo chce, toto je iný príbeh) ale tu sa ripítla a hneď pekne blízko seba...Priletí Známy, známy pohotovák a šup, opäť do nemocnice na kopci. Čakáme na telefonát. Cink-cink. Všetko je v pohode, narazené rebro. Päťminútový telefonát a ja mám o dve tehly viac na bruchu od smiechu vyvolaného pozorovaním jednej strany dialógu. Lekár ju videl nahú a až úplne nahú (veď viete s čím) a nemôže sa smiať ale ani nesmiaťa .. No proste ťažký úlet a ja som rada. Nie z úrazu ale zo smiechu... A som rada, že nebola anglina ale super časostrávenie so skvelým kamarátom, rozprávanie dvochmesačného zážitkova a aj suché fakty reality v príjemnom podaní (a zrazu sa všetko svetlejšie zdá).
Užehlím gerlachovský kôš s prádlom a vysajem z bytu čo to dá. Popri tom si pustím Sex (v Meste samozrejme, oh, those NY chicks!). Tesco, moja neláska ma volá. Ach. Autobusová čitáreň, inak to busojazdenie neozvládam a tu sa to stalo. Kompletne som sa rozplakala, ale tak naozaj...Dostala ma. Nazbierané dávne i nedávne, súvisiace i nesúvisiace, zmyselné i nezmyselné, potláčané, utláčané a voľne reprezentatívne emócie v potoku sĺz. Bolo to také silné a zároveň nekonečne oslobodzujúce. Vyskočená zátka. Vypustený tlakový hrniec. Precítenie príbehu i seba. Nádhera....
Vnáram sa do hyperpriestoru. Kúpim len to čo vymyslím rýchlo plus mop, nech môžem pravidelne hip hop mopovať. Pokladníčka je víla, mám orieškový pocit v bruchu z toho aká je príjemná. Cestujeme ako jedna veľká nákupivá rodinka (poznávacie znamienko tescosušťavé balíčky plné rúk) späť do reality, do Dúbravky. A v autobuse nie je nuda, to teda nie. Muž mláti ženu hlava hlava. Občas telo. A zas, hlava hlava. Vystrašení tescošuštaci, šuštíme bližšie k sebe, nech sa nám neujde, silnejší jedinci verbálne ukončujú nechutné predstavenie. Ukončia sa sami – a žili šťastne až kým sa znovu nevymlátia...Zdali sa byť – musím to povedať – úplne tupí aj bez prezentácie absurdnej fyzickej debaty, no ten výjav – muž mláti ženu ako zviera je bolestný pre jemnodušku mňa až až. Môžem na nich zabudnúť už za chvíľu, no ten zvláštny nevypovedaný pocit akéhosi sklamania, bezmocnosti voči určitým skutočnostiam a vedomia, že svet je plný ošklivcov so mnou ešte chvíľu podebatí...
No a už som domky, utriedim tesco úlovok, otvorím vínko a pustím si dvd poslané kiwi kamarátom asi pred polrokom (tu to je čierne na benq monitore, nemám čas, tv nepozerám a filmy raz za čas s polročným odskokom, aj na maily odpoviem odskočivo ale raz isto). Dieťa moje najobľúbenejšie (no, mám len jedno ale aj tak) spinká u babky (nech žijú babky), možno raz dnes príde aj mužočlovek, no ja už sa neviem dočakať, mám predsa plán.
Ešte rýchlo pochrúmatiny z kuchyne, lístok mám, cvakám a DOVIDENIA PRIATELIA. A príjemné nočné bdenie, chvenie, chcenie, šumenie, blíženie, ľúbenie....
