Invázia pocitov, melódií, bolestí a nežných spomienok, ticha a slov, vôní a snov...Úplná paletnosť miliónov farieb rozpitá v tom daždivom nočnom odhalení...V tme počuť aké hlasné vedia byť myšlienky...cez deň sa ľahko stratia v šume všedného plynutia...
slová
Si ako malá, keď máš novú knižku, pochop, to nikdy nebude tvoj príbeh...nevadí, čítaj, vieš, bojím sa len, aby si mala dosť času na príbehy, ktoré sú ukryté v tebe...
Bola smiešna tá babička, keď si jej zabudla pripomenúť, kde vystúpiť...začítala si sa...“Ty jedna!“, vycerila zub... Ale pohni sa z prvej strany, príbeh nekončí len preto, že si zaľúbená do začiatku...
Pláž. A more.
Mohlo to byť také dokonalé – obraz pre božské oči, svet čo sa prihodí ako taký a hotovo, mĺkva existencia vody a zeme, dokončené a presné dielo, pravda – pravda – no ako to už býva, človek, spásonosné zrnko, zadŕha ten rajský mechanizmus, jediná drobnosť, čo sama zastavuje celý ten stroj neúprosnej pravdy, také malé nič, ibaže vsadené do piesku, nepatrná trhlinka na povrchu tejto svätej ikony, drobná výnimka usadená na dokonalosti nekonečnej pláže. Z dialky vyzerá ako malý čierny bod: v celej prázdnote jedno drobné ľudské nič a jeden maliarsky stojan.
...
Stojí obrátený tvárou k moru a v prstoch zvŕta tenký štetec. Na stojane – plátno. Stojí tam ako na stráži – toto treba pochopiť – rozkročený chráni túto časť sveta pred tichou inváziou dokonalosti, drobná trhlinka narúšajúca veľkolepú scénografiu bytia. *
melódie
Skús počúvať tú svoju, nechaj ju hrať, neprerušuj...Sama vravíš, akí sú smiešni tí blázni s ceruzkami a slúchatkami...Vravíš, že potrebuješ len prvý tón, naivná, vždy ostávaš, tá pieseň, čo nie je tvoja ťa uniesla...Ale všetci uletení okrídlenci sú predsa schovaní, veď prší...
Tak dobre, nechaj hrať...dnes...Aha, aby som nezabudla, to pyžamo je ti veľké, už doňho nedorastieš, do snov nedorastieš...len precitnúť...precitnúť do sna...
She knew she was able to fly
Because when she came down
She had dust on her hands from the sky
She said I touched a cloud
She felt so high, the dust made her cry
She knew she could fly like a bird
But when she said 'please raise the roof higher' nobody heard
They never noticed a word
The light bulbs burn, her fingertips will learn
Why should it feel like a crime?
If I want to be with you all the time
Why is it measured in hours?
You should make your own time, you're welcome in mine
She knew she was able to fly
Because when she came down
She had dust from her hands on the sky
She said I touched a cloud
Her fingers will learn, the lightbulbs burn**
Vôňa
Víno. Myslíš, že cez Paríž prídeš ďalej? Už od prvého stretnutia si sa doňho zbláznila. Henri de Toulouse-Lautrec, tak sám, tak nepochopiteľný, tak nepochopený…a krásny. Čítaš biografie viac ako seba, s tým je už koniec, malá! Tak zavri oči a hráme sa na Prvá čo píide. “Asocka” myslím. Téma: Milujem vôňu. Čisté avi-vážne svieže tak skutočné perinkové nočné blúznenie….Tak vidíš. Hm, tak ďakujem za “link”, už som u seba...
Je neskoro…idem spať…na 54-tej…
…Pretože nikto nemôže zabudnúť, aké by bolo pekné, keby pre každé more, čo nás očakáva, existovala rieka len pre nás. A niekto – otec, láska, niekto – schopný vziať nás za ruku a nájsť tú rieku – predstaviť si ju, vymyslieť –a vložiť nás do jej prúdu s ľahkosťou jediného slova: zbohom. To by bolo naozaj zázračné. Život, akýkoľvek život by bol sladký. *
Už je neskoro. Nečítaj sny. Nerozprávaj zo sna. Neži v sne. Zobuď sa do snovopekného rána, si blazon, vieš to…?
Dobré snovpekné ráno, blázonkoviaJ
* Alessandro Baricco: Oceán more
** Ride: Polar bear
