Ráno pohodím posledný nostalgický pohľad na ešte teplú perinu a ešte s mliekofúzom šmyk-sum-šmyk krokom sa o opäťšiestej hodine blížim k autobusovej zastávke. Postupne mi to dochádza. Je kosa z nosa dajsipozor nabrúsená. Toto je pohotovostná výzva na taktiku. Už nechcem byť cool, chcem byť úplne obyčajne warm. Nech to stojí čo to stojí.
Už ráno nič netušiac som si oči zmaľovala na zeleno (pritom omaľovávanie sa mi stane raz za dlho), akoby som podvedome túšila túžbu po teple, ležať v zelenej voňavej teplej tráve.
Čakám na svoju prispatú nevykúrenú 34-ku, ktorá s treskotom šiestej na mňa každé ráno zívne to svoje ´vstúp, ty nešťastnica drkotavá´, na kolenách si rozprestiem svojú práverozčítanú a už sa veziem. Deň sa rozkotúľal. Hútam a taktizujem. Ostať v ´teplom rozpoložení´, nedať sa zastrašiť, to je cieľ. Teším sa na každorannú trojhodinovú prekladačku z nášho do Anglického, ešte stále ma táto pre mňa čarovná činnosť radostní.
Taktika je na svete. Cítim sa pod rozlievajúcim sa teplom. Spomeniem si na večer včerajška. Koncert bol úžasný. Patrónka večera – emocionálna chobotnica – chňapla ma všetkými ôsmymi a ja som sa viezla emóciami obarená, blažená v bezčasovom plynutí. To je na pomilovanie nádherný pocit. To dievča je výnimočné. Čistá nahá emócia rovášnila davy plná života a odovzdania. Spievala svoj život o život. Pri dotyku vášne a emócie býva teplo.Taktika zaberá, spomienky vedia byť hrejivé...
Milujem hudbu, celoživotná romanca, neutíchajúca vášeň. Vyjadruje všetko tak silné a jedinečné, nezmestiace sa do slov, čo nemôže ostať v tichu duše.
Došla mi po ceste kniha. Tak som sa vybrala pozorovať ľudí okolo a konštatovať (alebo si vymýšľaťsi) o nich skutočnosti podľa ich ranného ticha. Nikto okolo nečítal. Iba ja - ich. Žiadna emócia, len spiaci pútnici smerujúci niekam.A ticho ich najtajneších svetov. Tak aj preto vždy ráno vkĺzam do svetov z mojej police, vždy iný obal, iný svet, iná farba pocitu, s ktorým vstúpim do dňa. Tak som ešte naposledy (ako vždy na rozlúčku) prečítala posledné slová knižky, pocítila známu trochuľútosť z rozlúčiek a odchodov a zavrela ju na neurčito....
„Čo budeme robiť, Albertína?“
„Budeme vďační osudu, že sme v poriadku vyviazli zo všetkých dobrodružstiev – zo skutočných aj zo snových.“
„Vieš to celkom určite?“spýtal sa.
„Práve tak, ako tuším, že skutočnosť jednej noci, dokonca ani celého ľudského života neznamená zároveň aj jeho najvnútornejšiu pravdu.“
„A nijaký sen,“ povzdychol si, „nie je iba sen.“
´Všetko je tak ako má byť´, klasika vytlačená na myšlienku pohotovostne, keď sa príliš nedarí. A keď je zas všetko celkom lepšie, poviem si: ´Inak by som to ani nechcela.´ Nie preto, že ´všetko je ako má byť´, ale preto, že som tak šťastná. Myslím. Po kúskoch. Postupne. Časom. Keď zmúdriem. Keď sa človek vracia v myšlienkach do minulosti a jeho momentálny pokoj je nabúravaný jej neustálou imaginárnou korekciou, prežívanie je len poloprítomným preletom nad skutočnosťou.
Nebránim sa (sem tam samozrejme) nálepke emocionálne jojo. Príliš hore vyletená, opálené mihálnice z tej samej výšky, príliš dole, omrznuté päty a všade samé blues. Ale aj tak, je to ako má...A tie výšky, to predsa stojí za trochu modravého chladu. Myslím.
A čo ďalej, zima je zimivá, teplo je teplučké. Zážitková emocionálna kultúra. Tak teda Fugees. Až do Vianoc síce opekané zemiaky, ale chápte, taktika nepustí...
P.S. A ty, priateľ môj, ďakujem za to objatie, čo si mi poslal z ďaleka, kde práve si. Bolo hrejivé...Veľmi. Objatie je kvapka lásky a spriaznenia, čo zastaví čas a celý svet sa zrazu zmestí do toho malého priestoru v objatí. A vieš, čo je ešte hrejivejšie? Že si skutočný. A môj priateľ. Odkedy som s tebou imaginárne založila Spoločnosť živých básnikov až do navždy. Myslím. Viem. Ďakujem...
J
