V tej chvíli som to cítila, možno v iných farbách, no strih ostal rovnaký. Tak vravím, nikdy nie sme natoľko dospelí, aby sme nemohli púšťať šarkana, i keď nefúka vietor.
Bol nádherný jesenný senný deň, ktorý už od rána dobiedzal: „Zjedz ma, pochuť si, som jedinečný vysokokalorický životabudič!“ Stáli sme na lúke s mojím najobľúbenejším parťákom na bláznivé, nepredvídateľné, jedinečné, doslovneoblieknuteľné zážitky, mojím dvojročným synom, v rukách šarkan, nevinne, panensky pokorne, šteklil nám zmysly a provokoval túžbu po vzletnom lete.
Nerozumiem toľkým veciam, preto som ani nepátrala. Len vychutnala. Melódiu, slová, pieseň, ktorá v tej chvíli ku mne prišla....
Koľko ciest musí človek prejsť, aby sa stal človekom?
Koľkokrát vzhliadnuť k oblohe, aby videl hviezdy?
Koľkokrát počúvať, aby počul plač?
Koľkokrát prežiť smrť, aby pochopil, že už zomrelo priveľa…
Koľko rokov musí človek žiť, aby bol slobodný?
Odpoveď, priateľ môj, vie len vietor...*
Jeden šarkan v bezvetrí dňa ma odfúkol až ďaleko...Koľko rokov musíme žiť, aby sme zistili „Prečo?“. Koľkokrát zablúdiť, kým nájdeme tú správnu cestu? Koľko bozkov dostať a koľko stratiť, kým splynieme v jednom a navždy? Koľko chýb prežiť a precítiť, kým z nich dokážeme rásť? Ale hlavne: s koľkými rokmi sa musíme zdvôveriť kalendáru, kým prvýkrát pustíme šarkana? A kým bude naozaj letieť? A my sa pritom budeme detsky úprimne smiať a precítime každý detail našej duše, i keď nebude fúkať želaný vietor?
My sme sa s Lukášom smiali prešialene, padali sme do trávy ako farebné odkazy jesene padajúce zo stromov a bezvetrie obalilo nie len tú šarkaniu chviľu, ale celú chvíľu života v nás.
Človek stále hľadá správny vietor, prísne vyčkáva, akoby všetko záviselo od vrtochov počasia okoloplynúceho sveta. A pritom prichádza o nádherné zážitky pri bezvetrí, ktoré nádherne rozfúkajú naše detské sny, predstavy a túžby a šarkany smútia v kútoch nového rýchleho sveta.
A tak, decká: Poďte si púšťať šarkana, budeme sa smiať veľmi veľmi dlho a potom si kúpime opekané zemiaky a mastnými prstami napíšeme novú históriu ešte neskončenej nekonečne krásnej prítomnosti....
*Bob Dylan: Blowi' in the wind
