Našaprababka, resp. starká – tak ju totiž volali všetci odkedysi ja pamätám, bola neuveriteľne optimistickýčlovek. Dokázala sa tak strašne nákazlivo smiať, žeslzy tiekli po lícach jej aj všetkým okolo. Prežiladve vojny, ovdovela príliš skoro, a predsa dokázalaťažiť z každej situácie a aj vo vážnychokamihoch nájsť zrniečka humoru.
A mnesa každý rok o takomto čase sa v duchu vynorítáto malá epizódka.
Starkása raz vybrala na cintorín obriadiť hrob svojich rodičov.Keďže ma mala akurát na starosti a nemala ma kdeuskladniť, zobrala do jednej ruky plátenú tašku, (vnej malá motyčka, metlička a plastovákrhlička), do druhej ruky moju detskú rúčkua hybaj hore kopcom na cmiter (tak to vždycky volala).
Hrobmojich praprastarých rodičov bol trochu mimo hlavnej uličkya dodnes mávam občas problém, keď ho chcemnájsť. Vždy sa mi to podarilo len vďaka tomu, že sa líšilod ostatných. Bol obrúbený kamennýmmúrikom, namiesto náhrobku stáli len dva drevenékríže a celý bol porastený veľkýmistále zelenými listami, čo v lete kvitli drobnýmifialovými kvetmi.
Starkátrafila bez problémov. Vytiahla náradie a pustila sa dopráce. Čistila múrik, trošku pookopávala túčudesnú rastlinu a ja som zatiaľ hľadala v okolíšpeciálne náhrobky s oválnou fotografiouzosnulého. Ako dieťa ma to neuveriteľne fascinovalo.
-Zuzanka, choď po vodu na kvietky, vyrušila ma zrazu starkáz môjho rozjímania nad obrázkom v oválnomráme.
Dodnesneviem pochopiť, ako si to celé vlastne predstavovala. Nanašom cintoríne sú na strategických miestachrozmiestnené asi meter dvadsať vysoké plastovésudy a pri nich kohútik. Neviem si predstaviť, ako siz nich štvorročné decko načapuje vodu do krhličky.
To mavtedy ale ešte netrápilo, skôr som si nebola celkomistá cestou k tomu sudu.
Niečotaké som asi aj spomenula, ale keďže starká užvtedy, chúďatko, slabo počula, zašvitorila len niečoo Fullovej hrobke (ďalšia vec, ktorá ma na našomcintoríne dokázala fascinovať), strčila mi krhlu doruky a ja som hrdinsky šla.
Šlaa niekam som samozrejme aj došla, ale nie k vode. Túnie a nie nájsť. Došľaka! Orientovať sa v štyrochrokoch na cintoríne je sakra zložité.
Neviem,koľko času ubehlo, ale jednoducho a jasne, bola som stratenáa došlo mi to!
Slzy nakrajíčku, ešte chvíľu bezradné pobehovaniea potom spúšťam hurónsky rev.
Zúfalozdrapím prvú staršiu pani, ktorá náhodouide okolo.
-Tetáááá, ja som sa stratiláááá!
To, čonasledovalo potom, mám v hlave vygumované.Spomínam si už len na to, ako spokojná starkápomalým krokom kráča od hlavného krížasmerom k bráne cintorína.
V rukeplátená taška. Evidentne jej nechýbam.
-Milka! kričí na ňu pani, čo ma našla. To je náhoda!
Starkávšak ide pokojne ďalej. Zúfalo sa za ňou rozbehnem, milejpani nestihnem ani poďakovať. Pravdu povediac, ani mi to nenapadne.
- A tykde sa tu berieš? otočí sa na mňa prekvapene starká,keď ju konečne dolapím za ruku.
-Ja...ja som tú vodu nenašla! priznávam bezradne.
Dodnessa v duchu s láskou usmievam nad touto historkou.Pripadá mi roztomilá, lebo starká na mňa asinaozaj tak trošku... pozabudla.
A jaaspoň zapálim sviečku.
